Mám mamu. Žije, je naozajstná a vie, že ju ľúbim.

Každým dňom som za ňu vďačná viac a viac. Mám mamu 35 rokov a ona má mňa 35 rokov a 9 mesiacov a možno aj o čosi viac, lebo mi často hovorila, ako si ona stále priala malú Zuzku a ako sa tešila, keď sa tak stalo. Nič viac, ako pocit, že je chcené a ľúbené, si dieťatko na začiatku života nemôže priať.

S odstupom a štipkou zapojenia šedej mozgovej kôry je mi jasné, že to jej tvrdenie má svoje malé tiene, ale nikdy som do toho príliš nevŕtala. Načo aj, keď som sa kúpala v jej láske a bol to parádny wellness. Náš vzťah nadobudol nový a dovtedy neznámy rozmer od momentu, keď som sa sama stala mamou.

Ozaj, mama ju v podstate vôbec neoslovujem, to len teraz ma premohla snaha nebyť príliš infantilná, sentimentálna alebo prehnane osobná. No dá sa byť v riadkoch, ktoré komplet celé venujete osobe, ktorej srdce ste počúvali zvnútra, neosobná, vecná a emočne odpojená? U mňa – bez šance.

Toto budú riadky o tom, že mať mamku, takú naozajstnú, je dar a príklad na celý život. A špecifická téma si žiada špecifický spôsob. Budem preto o Tebe mami písať v heslách, ak dovolíš.

Táto fráza vznikla, keď som ako dieťa nechcela jesť a keď sa mi nechcelo do učenia. Tomu prvému je teraz už ťažko uveriť, ale hej, je to pravda. Mamka bola u nás doma tým, kto dbal na pravidlá a plnenie povinností. A keď jej stúpol adrenalín od hnevu (a dnes ako matka tuším, že to mohlo byť pokojne aj od frustrácie), tak pri tom, ako pomaly a pre-cíz-ne vyslovovala pokyny, zatínala zuby. Ja ako dieťa som to vyhodnotila jednoduchou logikou v štýle – cerí zuby ako lev. Dnes viem, že toho leva v sebe celú dobu má a nie na to, aby cerila zuby.

Rástla som ako jedináčik. Jediná dcéra svojich rodičov, najmladšia vnučka z jednej strany a jediné vnúča ženského rodu zo strany druhej. To len pre predstavu privilegovanosti, ktorú som občas cítila a v ktorej som si ako dieťa priznám sa, aj lebedila. Na druhej strane a jedným dychom vám poviem, že mi to občas pripadalo aj trošilinku nefér. Holt, detské vnímanie dospeláckeho sveta.

Mamka v tom celom bola mojim najbližším človekom. Vedela roky o mojich potenciálnych frajeroch skôr, než o tom vedeli oni sami. Hovorili sme spolu o všetkom s takou blízkosťou a otvorenosťou, až ma v dospelosti zaskočilo, že to niekto vo vzťahoch všeobecne môže mať inak. A to teda že má. Ale o tomto zistení inokedy. Zažili sme spolu krásne i ťažké chvíle a nič z toho vzdialenosť medzi nami nezväčšilo. Skôr naopak, blízkosť sa upevnila.

Mamka je znamením baran. No to iba dopĺňa to, prečo ju ako strážkyňu ohňa vnímam. Nech sa v našej primárnej alebo širšej rodine dialo čokoľvek, ona bola a stále je tým elementom, ktorý vnáša energiu, dodáva silu, ide a rieši, čo treba. Aj keď nie tak vehementným spôsobom ako Gizka Oňová – našťastie. Mamka je jadro, zdroj a ochránkyňa všetkého, čo je v rodine naozaj dôležité.

Neviem presne, kedy sa to stalo, ale asi to bolo už po odsťahovaní sa z rodičovského bytu a ešte pred založením vlastnej rodiny. Uvedomila som si, ako veľmi si na nej vážim to, že vie chrániť aj zastať sa svojich ľudí – a tým myslím rovnako nás, jej rodinu, ako aj jej kolegyne z práce. A zároveň, ak to potrebuje, dovolí (mi) chrániť ju. Čo ako dospelá žena vyhodnocujem ako veľký akt dôvery a osobnej integrity. Lebo ukázať zraniteľnosť niekedy nedokážu ani velikáni.

Moja mamka je človek, ktorý s ľuďmi nehrá hry. Svet povahovej viactvárnosti je jej na míle vzdialený. A ak máte skúsenosť s podobným človekom, tak mi budete rozumieť v jednej veci. Je to hodné obdivu a zároveň z toho plynú isté nároky voči ľuďom, ktorých si pripustí k telu. A tých, práve pre prvé dve vety tohto odseku, nie je veľa.

Usmievam sa, keď píšem tieto riadky. Tak si ja predstavujem jednu z podôb materinskej lásky. Bože môj, nespočetnekrát vedela, že sa chystám urobiť somarinu. Že nemám pravdu v tom, o čom ju tak náruživo a až s hnevom presviedčam. Ale zahryzla do jazyka a nechala ma.

Nechala ma skúsiť, dokončiť myšlienku, trpezlivo vyčkala, kým mi to docvakne. A to teda niekedy ozaj trvalo dlho. Obdivujem, ja matka z kategórie netrpezlivých. A najmä, vetu:“ Vidíš, ja som Ti to hovorila Zuzanka“, tak tú som počula tak zriedka, že to ani nestojí za zmienku.

Prejavovať emócie som sa naučila od rodičov. Ja a moji rodičia, vždy sme v tomto vedeli, na čom sme. Keď radosť, tak ju vidno, cítiť a počuť. Keď zlosť, tak rovnako. Všetko z toho bolo prirodzenou súčasťou toho, ako som rástla. Som za to rada, zvlášť preto, že sme tak predišli ja, mamka aj oco, vážnym duševným ťažkostiam. Oceňujem to aj kvôli tomu, že mi to dnes pripadá prirodzené a viac týmto emočným záležitostiam rozumiem. A autenticita mi tiež nie je vďaka tomu úplne cudzia.

Spolu s mamkou máme svoje chvíle a ja obzvlášť ľúbim naše záchvaty smiechu. Hýkame, krochkáme, rehoceme sa a nevieme prestať. Slzy nám tečú po lícach a často je to tak situačný humor, že iba my dve vieme, v čom sranda spočíva.

Nábeh ku, volajme to, plnoštíhlosti, mám po mamke. Áno, ako žena by som viac chcela podediť metabolizmus a telesnú konštrukciu po štíhlom a šľachovitom otcovi, ale nie som poloboh ani iný boh, aby som toto menila. Tak som to prijala, som s tým zmierená a máme ďalšiu spoločnú a stabilnú tému na rozhovory. Mamka je a vždy pre mňa bola krásnou ženou.

Jednak preto, že je kozmetička a vie, ako vyzdvihnúť to, čo je od prírody pekné. A jednak preto, že je fakt pekná žena. Ona ma naučila, že jedna dáma sa musí pred spaním odlíčiť (neodlíčená maskara je obrovský prečin), že nikdy nie je zavčasu na používanie krémov a starostlivosť o pleť. Vďaka nej viem, že starať sa o seba a chcieť vyzerať a cítiť sa ako žena dobre, nie je hriech. A odkedy som mamou a dívam sa na nášho syna, ako spokojne leží v jej objatí, dochádza mi, že aj ja, ako navždy veľké malé dieťa, jej objatie nedám za nič. Je to moment pokoja, nehy a na sekundy zastavený čas. Samozrejmá vzácnosť.

Svoj dospelý život si žijem viac ako 10 rokov a za ten čas sa udialo kadečo. O niečom mamka vie, o inom nie. No platí to aj naopak, a tu sa chcem pristaviť. Táto žena dokázala vytvoriť niečo, z čoho čerpám vždy, keď mi je ťažko a keď sa cítim sama. Je tu pre mňa, je v strehu a pripravená byť tu aj pre moju rodinu a byť po ruke, nech už potrebujeme čokoľvek. Myslím, že múdre knihy to volajú bezpodmienečná láska. Snažím sa zakaždým položiť si otázku, či túto bezpodmienečnosť prijatia a lásky nezneužívam. Chvalabohu, robím túto autocenzúru pomerne často a často sa o tom rozprávam aj s ňou. Tak myslím, že odpoveď je jasná – nie.

Mami, ľúbim Ťa a som Ti vďačná za všetko, čo je tu napísané a aj za všetko to, čo tu napísané nie je.

Zuzka.