Zmenil si mi život a meníš mi ho každý deň.

Chcem slovami vyjadriť, ako mi chýba naše dieťa, keď spolu chvíľu nie sme. Ako veľmi ho milujem a ako veľmi mi zmenil život, tým, že doň vstúpil a ako veľmi mi ho mení každý deň. A chcem veriť, že je nás takých viac. So spleťou materských pocitov, ktoré sa nedefinujú ľahko.

Prejavuje sa to rôzne a zďaleka si pod tou nekonečnou bezpodmienečnou láskou nepredstavujte nekonfliktné žitie bez napätia, dusna a nedorozumení. Alebo, pokojne predstavujte, lebo aj také to býva. Ale nie nonstop.

Naopak, sú dni, kedy by som sa najradšej odsťahovala na opustený ostrov. Aspoň na predĺžený víkend. Keď ale príde 5 minút v jeho objatí alebo jedna jeho veta, ktorá ma roztopí a dojme tak, ako keď som ho zbadala prvýkrát, chuť stratiť sa ma prejde. A tak nikam nejdem, všetko je zabudnuté a chcem tu pre neho a túto rodinu byť.

Mala som šťastie, že som ho mohla priviesť na tento svet tak, že z toho nemám traumu ani iné dlhodobé dôsledky. Odvtedy je ženské telo pre mňa jedna zázračná mašina. Bavme sa ale o inom zázraku Matky prírody – o dieťati. Život s ním mi otvoril toľko tém, o ktorých som netušila, že mojimi témami vôbec sú.

Hranice, dôsledky a tresty, kontaktné rodičovstvo, spoločné spanie, rešpektujúca výchova, jedináčik versus súrodenec, manžel versus dieťa, ja versus syn, ja versus moja mamka, ja-žena versus ja-mama, kariéra a sebarealizácia, samostatnosť versus závislosť a kooooopec ďalších oblastí – lebo tento zoznam je ozaj iba zlomok a náčrt toho, o čom po nociach premýšľam a čo sa mi chtiac-nechtiac prelína životom posledné 4 roky.

Keď som bola tehotná a niekto sa ma opýtal, kedy sa vrátim do práce, nevedela som, čo mám odpovedať. Odpoveď som nepoznala. Väčšinou zo mňa vyšlo niečo kompromisné, že uvidíme, aké to bude. A uvidelo sa. Prvý rok bol pre mňa najväčší zaberák – ambivalencia sama, „kolotočárska“ dráha zjazdená X-krát denne.

Dodnes ďakujem môjmu mužovi za to, ako ten rok so mnou ustál. A nemyslím tým iba to, že som k domácim prácam nemusela ani len pričuchnúť. Hovorím o tolerancii, o veľkom rešpekte, isto aj o jeho dohryzenom jazyku a kvante hádok, ktoré vďaka nemu neprebehli. Lebo vďaka môjmu vyčerpaniu a rozladeniu by prebehli a bohvie, ako by dopadli.

Som tu, na chvíľu sama s pocitom, ktorý neviem presne pomenovať. A to sa mi často nestáva. Vyhnem sa klišé, nebudem zľahčovať sarkazmom a materským humorom.

Zhodou náhod posledných rokov som z rodičovskej prešla do pandemickej doby, ktorá fakticky bola o tom, že sme spolu boli ozaj veľa času. A keď som raz zo srandy povedala, že pokojne by škôlka mohla začínať až v štyroch rokoch, tak Vesmír mi to uplynulým rokom splnil. Vďaka kamoš.

Napĺňa ma pocit, že som sa stala mamou.

Je to pre mňa stále rovnako vzácne, ako tie dve čiarky na teste, ako každé vyšetrenie, ktoré znamenalo, že je všetko v poriadku, ako jeho narodenie. Najradšej by som s ním iba tak preplávala životom a pozorovala ho jeho očami. Je v tom toľko kúzla a čistoty, až sa mi chce plakať.

Hej, aj vtedy, keď sa iba flákame po sídliskových chodníkoch a venčíme psa. Aj vtedy. Ja sa dojímam pomerne často, ale už s tým nechcem byť trápna, tak si to väčšinou nechávam pre seba. Dnes však nie.

Hovorí sa, že ak nevieš, čo chceš, tak si skús povedať a pomenovať, čo nechceš. Nechcem ľutovať, že som nebola s ním pri obyčajných chvíľach, keď ma potreboval, keď sa iba tak hral alebo keď mi hovoril „mamka nemusíš, ja to urobím sám“.

A tak mojou hlavnou komoditou je dnes čas a spôsob, akým ho spolu prežijeme.

Skúsenosť je neprenosná a teraz tomu rozumiem maximálne. Vedela som, prečo moja mamka kvôli mne urobila v živote niektoré zmeny. Vnímala som to ako obetu a zdala sa mi prehnaná, ako mladej slobodnej žene inej generácie.

Teraz chápem, že mierka na to, čo je prehnané a čo nie, zvonku neexistuje. Lebo jediné, na čom reálne záleží, je svedomie každej mamy a súlad s rozhodnutiami, ktoré vo svojom materstve robí. Mami, chápem a obdivujem Ťa za to.

Mohla by som sem spísať zoznam citátov a okamihov, v ktorých som sa na naše dieťa pozerala s údivom, s rešpektom, s úsmevom a prekvapením. Ale nemám ho. Nemám zoznam iný, než ten nákupný do Lidlu.

Ja dokonca neviem, kedy mu ktorý zub narástol. Viem, kedy sa narodil a kedy prestal nosiť plienku a kedy som ho prestala kojiť. Na ostatné míľniky mi dostal nezapísaný handmade diár z Nepálu.

Ukázalo sa, že viac, než zapisovanie si „bejby-hajlajtov“, mi ide obyčajné trávenie spoločného času vedľa seba alebo aktívne spolu.

Vystačím s vlastným pomerne bohatým vnútorným svetom, ktorý je nadupaný emóciami všehodruhu. A občas pustím ventil mojim najbližším, väčšinou ženám, ktoré vedia.

Milujem to dieťa, ktoré mám doma. Je to hotový človek. Malý človek, ktorý sa mi mení pred očami a hovorí to, čo si myslí. Hej, nie vždy sa mi to páči. Nie vždy som hrdá na to, ako zareagujem.

Stáva sa, že to pobabrem. A vtedy sa zľaknem. Aby som v ňom niečo nezlomila. Aby sa nezavreli dvere. Aby sa nestratilo spojenie. Jeho so sebou samým a aj moje s ním.

Našťastie, naše strachy často s realitou absolútne nesúvisia. Toľkokrát som sa už bála zbytočne. Zvládol to s prehľadom. S úsmevom, radosťou a ľahkosťou mi ukázal, ako inak sa to dá.

A tak mu verím. Dôverujem mu, že svoj život ustojí a že sa (v ňom) nestratí.

Idem na to materstvo obyčajne. Ľúbim ho. Vysvetľujem dookola a donekonečna. Objímam ho. Nechávam ho ísť, keď si trúfa. Počúvam ho tak, ako len v tej chvíli vládzem a odpovedám pokiaľ možno slušne.

PS: Áno, naše dieťa je v mojich očiach výnimočné. Tak, ako pre veľa mám sú výnimočné ich deti.

To moje mi nenásilne zmenilo život od základov. A to sa doteraz nepodarilo nikomu. Dokonca ani mne samej. A verte, že som sa o to nie raz pokúšala.

Takže, vďaka Richard. Ľúbim Ťa a som rada, že tu si. Skúsim tu s Tebou na tomto svete pobudnúť tak dlho, ako len budem môcť. Mamka