[Príbeh] Niekedy musíš byť svojím vlastným hrdinom.

Stála som v kuchyni a pristihla som sa pri tom, ako mi x-tý krát stekajú slzy po tvári. Z ničoho nič. Zalievam čaj, nádych výdych a sadám si na zadok. Doslova. Potrebujem sa uzemniť, potrebujem sa zastaviť. Nie je mi príjemné, čo práve prežívam, ale nebojujem s tým.

Poznám to, rozumiem racionálne tomu, čo sa mi deje. A práve preto to nechávam bežať. Slzy mi už netečú, ostali iba mokré líca, lesklé oči a začervenaný nos. V hlave mi beží kvantum myšlienok a otázok, akoby pár sekúnd predtým ktosi vyhlásil súťaž, ktorá nich ma prvá rozloží na drobné kúsky.

Dokedy to bude trvať? Ako to zvládneme? Čo nás to má naučiť? Ako dať najavo svoj postoj? Ako nedovoliť strachu ovládnuť ma? Ako viem svoje dary a schopnosti využiť v prospech ostatných? Ako sa o seba postarať a nespadnúť na hubu od vyčerpania? A ako to vlastne je?

Sedím, pijem čaj s medom a snažím sa čo najpríčetnejšie reagovať synovi na jeho otázky, čisté detské vetičky a postrehy. Dýcham, žijem. Dýcham vedome, cielene a zámerne tak, aby som sa prestala klepať od vnútorného napätia a malej vnútornej drámy odohrávajúcej sa paralelne v mojej hlave.

Neviem si odpovedať na všetky otázky, nemám chuť zaujímať jasný a vyhranený názor. A čo viac (a samú ma to prekvapuje), nepotrebujem sa svojim postojom ostentatívne oháňať. No neviem byť úplne ticho. Toto som už v živote zažila, držať v sebe tajomstvá a nesúhlasné postoje, až kým Ťa ich jedovatosť nerozloží zvnútra. Ďakujem, k tomu sa vracať nebudem.

Jediná vec, ktorá mi dáva najväčší zmysel, je zameranie sa na môj a náš osobný mikrosvet. Postarať sa o moju rodinu, ostať dobrou mamou, neprenášať na dieťatko to, čo nepotrebuje na svojich pleciach niesť a nevnášať do partnerského vzťahu to, čo ho nepodporí.

Dáva mi zmysel byť oporou svojim rodičom, aby mali možnosť hovoriť o tom, o čom potrebujú a spôsobom, aký im vyhovuje. V niečom sme v zhode, v inom nie. Nehádame sa však a rozdiely nás nerozdeľujú. Vieme, čo je podstatné, aj keď to ešte nikto nahlas nepomenoval.

Záleží nám na sebe, záleží nám na našom zdraví. A tak nejako intuitívne nám nerobí problém prijať zmeny, lebo z dlhodobého hľadiska je to schodná cesta. Lebo to, že tu skrátka budeme naďalej a spolu, to za to stojí.

Nie sú mi príjemné tie náhle stavy ľahkej úzkosti, ktoré prežívam vtedy, keď ich najmenej čakám. Vtedy, keď sa na chvíľu vypnú racionálne obrany a telo ostane v pokoji. Prechádzka so psom, nevinný a bežný telefonát s babkou, ktorú som už dlho osobne nenavštívila. Pohľad na ľudí v MHD a ich oči, v ktorých je občas toľko skrytého hnevu, frustrácie aj odovzdanosti, až ma to prekvapuje.

Každá búrka raz prehrmí a spoza mrakov vylezie slnko. Nič netrvá večne. A mohla by som tu naformulovať kopec ďalších fráz, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako klišé, no v konečnom dôsledku sú jednoduchými životnými pravdami. Tak to je. Moje srdce bije ďalej, Zem sa točí a príroda si veselo vhupla do jesennej fázy. To len my máme priority prehodené a rozbitú predstavu o tom, ako sme chceli stráviť rok 2020.

Objala som včera môjho muža, keď sme sa tak mimovoľne míňali v obývačke. Stáli sme tam pri sebe, dotýkali sa napol plecami a hľadeli sme si do očí. „Tento rok si budem pamätať. Som za neho veľmi vďačná a to, čo sme spolu ako rodina zažili, bolo tak pekné, ako ešte nikdy.“ Pusa. Dva páry lesklých strelcovských očí. A šli sme si po svojom.

Som pomalšia, som viac vo svojom strede a to, na čom mi záleží v prvom rade, sú zdravé a zmysluplné vzťahy. Až za tým je pracovná (seba)realizácia, až za tým je spoločenská situácia, až za tým je všetko ostatné.

Konečne nemám ten intenzívny pocit, že mi niečo uniká. Lebo my ľudia nemáme všetko vo svojich rukách a niekedy je pre mňa lepšou stratégiou sadnúť si s čajom a zaslzenými očami na gauč, ako nemať čas zavnímať, že mi je ťažko a že sa potrebujem vyplakať (ale teraz sa to nehodí).

Lebo aj tak to niekedy bolo. Deň za dňom, mesiac za mesiacom a kmitanie v kontextoch, ktoré mi  nerobili dobre a ani som o tom netušila. Dnes tuším. Viem si počkať. Viem, ako to chcem a potrebujem. Viem, na čom mi bytostne záleží. A viem, za koho a za čo som vo svojom živote vďačná.

Je v poriadku prežívať to, čo teraz prežívame. Adaptácia nie je vec jedného dňa a jedného rozhodnutia. Rovnako ako je zdravé a prospešnejšie pre život meniť svoje postoje a názory a nezotrvávať zo zvyku v nejakej postojovej polohe iba preto, že kedysi to platilo a my sme sa s tým stotožnili.

Často sa cítim zmätená, veľakrát neviem zaujať jasné stanovisko a moje emocionálne prežívanie je jedna bohapustá ambivalencia. No konečne s tým nemám potrebu nič robiť, aby som bola „v poriadku“ a aby som „mala jasno, ako TO je“. Lebo netuším, ako to je a už vôbec netuším, ako bude. Tak, ako som vo svojich dvadsiatich piatich rokoch netušila, kde budem v tridsaťpäťke. A to bola celospoločenská náladička o dosť iná, než teraz.

Snažím sa o jediné – postarať sa o seba, o podporu mojich ľudí a o to, aby som sa mala s kým smiať a aj plakať, ak na to príde. Snažím sa z toho nezblázniť a žiť normálny život tak, ako je to len možné. Občas to dá zabrať, ale dá sa to. Niekedy proste musíš byť svojím vlastným hrdinom.

Som psychologička a psychoterapeutka. Poskytujem terapeutické konzultácie ženám, ktoré hľadajú novú podobu svojej sily. Pomáham so sebaprijatím, s nastavením hraníc, spracovaním zranení a dôsledkov nereálnych očakávaní. Vediem skupinu Esencia silnej ženy>> , kde pravidelne ukazujem, ako sa dá sebapoznaním dopracovať k väčšej spokojnosti so sebou a vlastným životom. Viac informácií nájdete tu >>