Vstúpiš dvakrát do tej istej rieky a keď vyjdeš von, máš roky nad čím premýšľať.

Možno ste to zažili, možno ste boli pri tom – pri rekonvalescencii niekoho z vašich blízkych po takejto životnej skúsenosti. Hovorím o opakovaní vzťahov, o opätovných návratoch k sebe – po pauzách, rozchodoch a rozvodoch. Vstupujeme do jednej rieky aj viac, než dvakrát a potom sa cítime ako mokré handry, s ktorými niekto vytrel dlážku celého paneláku.

Nemyslím si, že by sme boli až takí masochisti. Práve naopak, túžime po bezpečí, istote a opore. Viem o čom píšem, aj keď certifikáty sa za takého skúsenosti nevystavujú. Vo viacerých vzťahoch som zažila ich znovuobnovenie, pri viacerých láskach minulosti som bola vždy a znova presvedčená, že to už teraz musí vyjsť a že je to ono. Je pravda, že moje okolie s pomerne racionálnym pohľadom na vec veľmi nechápalo, čo stváram, ale nechali ma.

A ja som im za to vďačná.

Uverila som aj vďaka tomu na lásku so všetkým, čo k nej patrí.

Samozrejme až s odstupom času. Po vankúšoch utopených v slzách, so žalúdkom nepríčetne zovretým v momente, keď som ho po rozchode zahliadla, s nerealistickou nádejou a predstavami o našej spoločnej budúcnosti. Ešteže sa nezvyknem červenať, lebo keby sa malo navonok demonštrovať to, čo občas stváralo moje srdce, ťažko povedať, či by som z toho vyšla dobre.

Odžila som si sama to, čo som potrebovala, až mi nakoniec život nahral príležitosť, ktorá s týmto prístupom raz a navždy musela skončiť. Síce trocha drasticky, ale zas, koledovala som si. A keďže som psychologička, každý v rámci zaužívaného stereotypu očakáva, že si poradíš raz-dva, že Ťa to nerozseká a hlavne, že sa do takejto situácie vzťahových peripetií (jemne povedané), ani nedostaneš.

Holt, dostaneš. Lebo si tiež iba normálny a obyčajný človek. Lebo aj keď si profesionál, v oblasti privátnej môžeš robiť chyby alebo vnímať situáciu skreslene, keďže subjektivita je mocná čarodejka (s vášňou a príťažlivosťou k tomu).

Preto je jedna z dôležitých etických zásad psychologickej a psychoterapeutickej pomoci postavená na tom, že liečiť/pomáhať/pracovať s príbuznými alebo blízkymi priateľmi sa nemá a neodporúča.

Človek stráca už zo samotného charakteru vzťahu odstup, najmä ten emočný. A vtedy sa ťažko držia hranice a stanovujú pravidlá, či núkajú odporúčania.

Inak, je zaujímavé, že od bežného lekára málokto čaká, že si napríklad nezlomí ruku, nebude fajčiar alebo nebude mať nadváhu.

No späť k téme opätovného skákania do vzťahov. Premýšľala som nad sebou, prečo som to robila ja. Teraz, keď mám od svojich minulých Lások viac ako 10 rokov odstup, vidím to jasnejšie.

Viem, že som stále a znova hľadala útočisko, láskavosť, istotu a bezpečie. V tom období to boli kvality, ktoré som si potrebovala dosýtiť. A tie som v znovuobnovenom vzťahu s Ním stále našla.

Áno, keď poznáte Maslowovu pyramídu, tak viete, kde sme. No čo je ešte dôležitejšie, hľadala som v tých vzťahoch seba a dlho som nenachádzala tú ženu, ktorou som dnes. O každej jednej z mojich minulých Lások môžem povedať, že to stálo za to. A zároveň, s výnimkou jediného vzťahu, som ja bola tá, kto vzťahy ukončoval.

Nebolo mi to jedno a nie som na to hrdá. No s rešpektom k tomu, aké je načasovanie našich životov, to, že to tak bolo, beriem ako fakt a ako súčasť vzťahového príbehu každého z nás – Jeho aj môjho.

Teraz môžem na istom úseku svojej životnej cesty bilancovať. Viem povedať, že sa dá chápať, prečo sa mi niekto nedokáže pozrieť do očí a iný so mnou neprehovorí viac, než úvodný pozdrav. Bolo mi zle, fyzicky aj psychicky zle po každom ďalšom konci jedného vzťahu. Nedokážem si predstaviť (a ani sa na to nejdem hrať), aké pocity mohol prežívať On.

Vážim si tie obdobia, v ktorých sme svoje životy ovplyvnili v dobrom a kedy nám bolo spolu pekne. Tie sekundové okamihy, ktoré si navždy budem pamätať cez miesta, vône, dotyky, pohľady a hudbu, ktorá vtedy hrala. Ospravedlňujem sa Ti. Možno neskoro, no niektoré veci sa prepoja a do seba zacvaknú až po rokoch. Prepáč.

A ďakujem Ti, lebo vďaka Tebe som uverila v naozajstnú lásku medzi ženou a mužom a v to, že som jej hodna. V takú lásku, ktorú som neprestala ďalej hľadať, ktorú som našla a ktorú budem žiť a hľadať stále, lebo bez nej život pre mňa nie je úplný.

Dnes máme svoje životy, svoje rodiny a naše svety sa prepájajú minimálne alebo vôbec. S veľkou pravdepodobnosťou sú z nás ľudia, ktorí svoje minulé Ja už ani zďaleka nepripomínajú. A tak je to fajn.

Lebo ako vraví klasik, všetko plynie. Teda presnejšie: „Zostupujeme i nezostupujeme do tých istých riek, sme to my i nie sme to my, lebo sa nedá dva razy vstúpiť do tej istej rieky.“

A tak si prajem, aby som o zopár rokov nebola rovnakou ženou, akou som dnes. Aby vzťah, ktorého som súčasťou, nestál na mieste, ale plynul skúsenosť po skúsenosti smerom, ktorým je mu to dané. S vierou v načasovanie vlastného života sa nechávam prekvapiť.

No dobre, aj s troškou môjho aktívneho pričinenia k tomu. Lebo kto ma pozná, vie, že scenár, ktorého sa v partnerstve nechcem dožiť je ten, kedy mám vedľa seba iba vyskytujúceho sa spolubývajúceho –  namiesto Muža, Milenca, Partnera a Priateľa, v jednom človeku ideálne.

Čo nie je samozrejmosť, ale ani nuda. A tak sa mi to páči. Byť v príjemnom strehu, vážiť si to, čo medzi nami je.

Snáď sa nám podarí nebyť ľahostajní voči sebe navzájom, ani voči tomu, čo sa medzi nami deje a čo v našom vzťahu vzniká. Prajem si to a stojím o to. A tiež dúfam, že som tieto dni a roky súčasťou rieky, do ktorej už druhýkrát nevstúpim, lebo ju nebudem musieť opustiť.

Zuzana