Ísť na doraz a prísť o to dôležité. O seba.

„Rozmohl se nám tady takový nešvar…“ hovorí Eva Holubová v kultovom českom filme. Aj keď sa dej filmu ďalej vyvíja inak, dovolím si túto vetu na úvod požičať. Nenapíšem nič nové, ak poviem, že žijeme životy, ktoré sú rýchle. Žijeme životy, ktoré si občas vyžadujú viac, než 24 hodín. Žijeme dotykmi, no bohužiaľ sa niekedy viac dotýkame displejov, než živej hmoty. Čo je horšie, občas žijeme dokonca životy iných ľudí, nie tie naše. A čas si plynie svojím vlastným tempom.

Minimálne každé dva roky meníme mobily, omnoho častejšie aktualizujeme software a aplikácie. Sme prekvapení, ak sa ocitneme na mieste, kde nie je energia na dobitie baterky. No našťastie, existujú powerbanky a dokovacie stanice.

Premýšľame takto aj o svojom tele? Alebo odvážnejšia otázka – správame sa takto starostlivo, so záujmom a maximálnou pozornosťou aj sami voči sebe? Máme jedno zdravie, jeden život, mozog a jedno srdce. Tieto dva orgány sa častokrát ocitajú v opozícii, asi vďaka všetkým klišé frázam o láske. Som presvedčená o tom, že z nich môžeme smelo urobiť spojencov. Zdá sa, že to funguje. Skúšala som to v praxi, lebo aj ja sama som zabudla na starostlivosť o seba a pravidelný servis o telo i dušu.

Uvedomila som si a rozhodla som sa, že je pre mňa dôležité nevypľuť dušu v práci či pre prácu (zvlášť v záťažových obdobiach, kedy je tlak na výkon ešte silnejší, než zvyčajne). Zistila som, že potrebujem mať silu a vášeň pre všetko, čo na svojej ceste kariérnym a súkromným životom chcem úspešne zvládnuť. A tak som niekoľko týždňov oponovala naučenému pocitu viny, keď som si domov nevzala notebook, keď som cez víkend nekontrolovala emaily. Alebo keď som sa rozhodla vypnúť si zvuky v telocvični a úplne odstaviť mobil na noc.

A tie negatívne myšlienky, rokmi pestované a silné v koreňoch, o tom, že o niečo prídem, že by som mohla byť viac a skôr v obraze, že by som mala byť nonstop online, žena vždy pripravená a v strehu. Tak tieto myšlienky pomalinky stratili nado mnou moc. S noblesou ich vytlačil pocit spokojnosti z toho, že si dokážem vychutnať obednú pauzu so stíšeným mobilom v kabelke, stráviť čas s priateľmi a nehovoriť pri tom o práci, či zregenerovať po celom dni vo vani.

Software vlastného tela sa snažím pravidelne update-nuť na chate v Nízkych Tatrách, baterku dobíjam vzácnym tichom, zmysluplnými rozhovormi s priateľmi, či chutným a voňavým pôžitkom všehodruhu. Na zábavu nemám appku, ale synčeka objavujúceho tento svet a malého bieleho psíka s energiou jadrovej elektrárne. A aby som sa v tej záplave rolí nezabudla, kto vlastne som, občas urobím niečo, čo by som od seba samej (už) nečakala. V duchu otázky „When did you start something new?“.

A tak každému, kto cíti, že ide na doraz a dochádza mu šťava, môžem iba odporučiť investovať do obnovy zdrojov. A jasné – čím skôr, tým lepšie. Lebo investícia do vlastného tela i duše sa zaobíde bez výčitiek. Lebo človek nikdy nebude stroj a raz nám srdce dotlčie a mozog prestane tvoriť myšlienkové labyrinty.

Tak si to zariaďme po svojom, nech je nám v našich životoch pekne, slobodne a zdravo. Nech sa na nás v zrkadle každé ráno pozerá človek, ktorému na sebe záleží. Človek, ktorý má šťavu, chuť dýchať a tvoriť si pokojne svoj mikrosvet.