Nemusíš na všetko reagovať. Tak si to užívaj a s úsmevom mlč.

Raz mi jedna z tých prefláknutých facebookových motivačných stránok vyhodila obrázok s výrokom – „Nemusím na všetko reagovať“. To, čo ma v danej chvíli čímsi osloví, ukladám. A zvyčajne to trvá nejaký čas, kým mi život ukáže prečo. Tak som si stiahla obrázok, hodila ho na titulnú fotku a žila si po párminútovom osvietení ďalej.

A potom to prišlo, v krásnych súvislostiach.

Najprv snáď po 100 rokoch choroba zlomila môjho muža. Odležal a vypotil si svoje, vybral niekoľkoročnú dávku antibiotík, probiotík a iných chemických koktejlov a bolo mu lepšie. Moja rola bola kdesi v duchu „pomáhať a chrániť“. Pomáhať s prípravou litrov teplého čaju a chrániť pred náletmi nášho synčeka, ktorému bolo teda úplne jedno, že je tato ležící-spící. Videl otca, ktorý je doma a je na dosah ruky a robilo mu to nesmiernu radosť. Chcel sa mojkať, túliť, pozorovať autíčka.

Máme so synom to šťastie, že moje telo stále produkuje materinské mlieko, a tak som obrovskú obavu najmä o jeho zdravie nemala. Táto zázračná tekutina nám pomohla zvládnuť už kadečo. Na seba som, priznám sa, tak nejak zabudla. Fungovala som, venovala sa povinnostiam i príjemnostiam, no kmitala som a oddych som podcenila. Takže áno, trvalo to pár dní a kľakla som aj ja. Teplotovačky po cca. 7 rokoch, ale taká kvalitka, ktorú moje 34-ročné telo vôbec nečakalo. Tých nekonečných 48 hodín, ktoré som strávila ako pacient, boli zdrojom pre mňa objavných zistení. A tak sa o ne proste musím s vami podeliť.

Prvé zistenie: keď som sa prebrala z horúčkového takmerkomatózneho stavu (rozumej, oči privreté, srdce maká odušu, bolí Ťa každý kĺb a sval, pália a bolia Ťa očné gule – nikdy som si nemyslela, že toto slovné spojenie použijem), došlo mi, že ležím sama v posteli. Veľmi ojedinelý úkaz, myslím že v jednom momente som dokonca oddychovala a normálne spala.

Po ústupe teplôt som ja od prírody netrpezlivec vyskočila z postele a chcela v rodinnom živote naplno zarezávať. Kým som neotvorila ústa a neskúsila niečo povedať. Žiletka v krku a bolesť jak hovado. A moja prvá reakcia? Hnev. Nervy, že nemôžem hovoriť, že to bolí, že nie som použiteľná. Trápila som sa, lebo ľudia okolo mňa stále niečo chceli. V dobrom samozrejme, no potrebovali odpoveď. Zahlcovali ma v podstate zbytočnosťami, čakali reakciu v tak elementárnych situáciách, kde ju odo mňa v podstate vôbec nepotrebovali.

A chrčať tak nahlas, aby ma bolo počuť na celý byt, bolo nereálne. Tak som si svoje odhundrala, odchrčala, odplakala, až kým som sa pri umývaní večerného riadu nezrútila. Len tak medzi nami, nie je nič lepšie, ako sa čas od času kvalitne zrútiť. Je to v podstate taká emočná ventilačná chvíľka. Nemusíte míňať čas a prachy. Či už za alkohol alebo hodiny pretelefonované s kamoškami. A sme pri zistení druhom, je skvelé a oslobudzujúce byť ticho.

Toľko komunikačného balastu, ktorého sme v každodennej rutine súčasťou, nás reálne vyčerpáva a zaberá nám pozornosť. Nehovoriac o tom, že sme z toho pod tlakom. Nemáme čas na seba, vlastné myšlienky, vlastné pocity. Hovoríme, radíme, odpovedáme, vyjadrujeme svoj názor na všetko. Vypĺňame ticho, lebo z neho máme strach. Väčšinou samozrejme s dobrým úmyslom voči tým druhým v našej blízkosti. Voči sebe sme však práve v tej chvíli úplne nevšímaví.

A pritom to bolo krásne, zažiť tú skúsenosť, byť ticho a nemôcť hovoriť. Presnejšie, veľmi vedome a dôsledne zvažovať, či sa ozvem alebo nie. Len tak byť spolu doma, vedľa seba a pritom blízko a spokojne.

Nemusím na všetko reagovať. Toto si značím a mám zažité. A ja si musím zažiť, lebo vtedy si pamätám. Moje telo si pamätá – presné emócie, presnú bolesť, presné výstupy mojich vnútorných monológov. A vždy, keď sa čo i len trochu priblížim k podobnej situácii, ktorú mi život na svojej ceste ponúkne, vycítim v jemnom chvení, že mám byť v strehu.

A tak na seba dávam pozor, pripomínam si ten pocit úľavy a neochvejného pokoja, keď som nabrala odvahu a mlčala. Ako blízko som zrazu bola. Blízko k sebe.

Som psychologička a psychoterapeutka. Poskytujem terapeutické konzultácie ženám, ktoré hľadajú novú podobu svojej sily. Pomáham so sebaprijatím, s nastavením hraníc, spracovaním zranení a dôsledkov nereálnych očakávaní. Vediem skupinu Esencia silnej ženy>> , kde pravidelne ukazujem, ako sa dá sebapoznaním dopracovať k väčšej spokojnosti so sebou a vlastným životom. Viac informácií nájdete tu >>
Komentáre