Myšlienky, ktorým sme uverili. A vďaka nim nestojíme za veľa.

Sú to tie zásadné vety. Tie nesmierne dôležité slová, na ktorých záleží. Tie vyslovené myšlienky, ktoré sme tak dlho počúvali od (pre nás) mienkotvorných ľudí, až sme tomu uverili. Až sme si to zvnútornili natoľko, že ani nevieme vypátrať čas a človeka, ktorý vniesol do nášho sebavnímania tento filter. Žijeme v zhode s touto optikou o sebe a nie je nám dobre.

„Nie som dosť dobrá/-ý. Nemám na to. Na mojom názore nezáleží. Musím na sebe makať. Musím sa snažiť. Nezvládnem to, nemá význam ani len začať. Vždy to dobabrem. Nech sa snažím ako chcem, nikdy s tým nebudem spokojná/ý. Nesmiem dať najavo, že nemôžem, nevládzem, že neviem…“

Zmes takýchto a podobných myšlienok víri v hlavách ľudí, ktorí žijú s pocitom večnej nespokojnosti so sebou. S pocitom, že čokoľvek urobia či povedia, nebude stáť za veľa. Nepredstavujte si to tak, že si vedome opakujú tieto vety deň čo deň. Kto by si už dobrovoľne robil takto zle? Mechanizmus za týmto nastavením je založený na tom, že:

Naše jadrové presvedčenia o sebe sú zakorenené rokmi hlboko. A ak získajú podobu negatívnych zautomatizovaných myšlienok o sebe, sme v zajatí nespokojnosti, nízkeho sebavedomia, obrovských nárokov na seba a vysokej miery sebakriticizmu.

Ideme vypľuť dušu len preto, aby komusi dokázali, že zato stojíme. Ten ktosi môže byť naša mama, otec, bývalá láska alebo niekto iný, s kým sme boli alebo sme v dôverne blízkom vzťahu. Lezieme na vrchol, chceme byť prví a pritom sa v kútiku duše bojíme, že ostatní zistia, ako to máme naozaj.

Že máme strach, že nestačíme s dychom, že si neveríme a že sa bojíme vlastných chýb a neúspechu. Že možno nepotrebujeme stáť vždy na stupni víťazov a je nám pekne v tej skupinke, ktorá má úprimnú radosť z účasti.

A tak sa ešte viac nasilu usmievame, pridáme v tempe a na výkone. Aby sme nepriamo seba a priamo ostatných ľudí v našom vzťahovom svete presvedčili, že dokážeme zvládnuť všetko.

Ideálne, ak sa náš úspech a hodnota bude dať vyjadriť číslom. Vynechám ďalšiu psychologickú teóriu, lebo tu nejde o to, aby bol každý laickým psychológom a na všetky svoje trápenia si našiel nálepku či diagnózu. To, že vieme vec pomenovať, z nás ešte odborníka nerobí. Aj keď ním objektívne môžeme byť. Sama to poznám, kopec svojich problémov som si dokázala presne pomenovať a kategorizovať, no aj tak som sa nevyhla zlyhaniu, chybným rozhodnutiam a sklamaniu.

Prečo? Lebo som nešla ďalej.

Nešla som k akcii, ku konaniu, nič som nezmenila, lebo pomenovaním problému som sama sebe vytvorila ilúziu, že mám situáciu pod kontrolou a že zmena už nastala. Žila som v tom, že viem, o čo ide a tým pádom mi nič nehrozí. Hrozilo, aj sa stalo a potrebovala som sa z tých lekcií poučiť.

O mnoho dôležitejšie je teda začať niečo robiť inak. Pochopiteľne, je to aj oveľa náročnejšie – na čas aj vnútornú silu a odhodlanie.

Takže, čo robiť, keď blúdime v kruhu, do života nám prichádzajú rôzne varianty tej istej nepríjemnej situácie a stále noví a noví ľudia nápadne podobní tým, ktorí nám spôsobili trápenie?

Keď nemáme odvahu, neveríme si, pozeráme na seba cez filter nedostatočnosti a cítime sa ako obete vlastného života?

Podľa mňa je zásadné začať meniť svoje vnútorné nastavenie a presvedčenie o sebe cez nasledujúcich 9 krokov:

Keď sa vrátime k tomu, čo bolo na začiatku – nízka sebaúcta, rokmi zakorenené schémy prejavujúce sa ako automatické negatívne myšlienky a potreba kompenzovať si malú vieru v seba zvládaním náročných výkonových úloh a honom na dokonalosť. Tak na tomto mieste mi pripadá podstatné napísať bod číslo 10:

Aby sme sa vyhli pádu do bludiska starých vzorcov, aby sme neskĺzli k tomu, že to, čo robíme je málo a nestačí to. Bude to stačiť, uvidíte, pre svetlejší náhľad na svet a zdravší (duševný) život určite.

Práca na sebe nemá jasný algoritmus. Nedá sa povedať, že pokiaľ u jedného človeka funguje konkrétny sled zmien, musí nevyhnutne fungovať aj u vás. A prečo to tak je? Nielen preto, že sme jedinečné bytosti (i keď toto takmer už klišé nemám príliš v láske).

Podstatná je naša štartovacia čiara a životná história. Tá najhlbšia osobná skúsenosť, ktorú máme každý inú (dokonca aj dve deti jedného rodičovského páru, nieto ešte dvaja úplne cudzí ľudia). Túto skúsenosť si najviac pamätá naše telo, prejavuje sa v našej emocionalite a v konečnom dôsledku aj v spomínaných myšlienkových schémach, ktorými sa chtiac-nechtiac každý z nás riadi.

Prajem vám pri (znovu)spoznávaní vlastnej hodnoty veľa príjemných momentov a spoločnosť ľudí, ktorí za to stoja.

A ak by ste o tom so mnou chceli hovoriť a systematicky na sebe pracovať, objednajte si konzultáciu. Rada vás stretnem.