Ďakujem za všetky svoje tohoročné strachy.

Je Silvester. Iný, než tie predošlé. Prečo čakať od posledného dňa v roku, že bude iný, ako tie stovky dní pred ním? Neviem, lebo to nečakám a ani sa to v našej rodine nesnažím simulovať. V mikine s infantilným vianočným medvedíkom skúšam uskladniť vlastné myšlienky a pocity na miesta, kde do seba zapadnú, ako puzzle od Ravensburger.

Cítim sa prevalená. Podnetmi, informáciami, pocitmi. Z každej strany na moje zmysly naskakujú povrchné, načančané, blikajúce a ničnehovoriace koncoročné priania. Skutočne, blikajúci stromček, gifko s cinkajúcimi pohármi je pre mňa ľudsky veľmi studená vec. Omnoho viac vrúcnosti cítim z obyčajných viet, naťukaných s oslovením (a nie anonymne adresovaných 100 ľuďom z friend-listu).

Vyrušovalo ma, ako sa na mňa počas roka sypali totožné i protichodné informácie, sväté pravdy a hodnotiace súdy od kadekoho. Našla som si v tom našťastie spôsob, ako to selektovať. S kým a o čom sa baviť. S kým naopak niektoré témy neotvárať. Pre vlastné i vzájomné dobro.

Poznám sa, a tak ma neprekvapilo, čo teraz napíšem. Veľmi vnútorne prežívam to, čo sa tento rok deje.

Som žena, ktorá je so svojimi emóciami v kontakte. Viem s nimi robiť, nechávam im cestu, púšťam ich von, nehodnotím, keď sú „živé“. V podstate sa dá povedať, že som ich veľká fanynka. A keby som mala parafrázovať označenie Vyvolávač dažďa, tak som Vyvolávačka emócií.

Ale nie som SuperŽena. Až by som povedala, že mám averziu na dokonalosť. A keď som raz natrafila na vetu: „Imperfection is a form of freedom“, vryla sa mi do pamäti. Nie som superžena, a tak som sa o seba nepostarala až tak, ako by som potrebovala.

Ono to je tak, ako keď som si urobila kurz reflexnej masáže chodidiel. Ani raz som si reflexku neurobila sama. Bola som zakaždým tak vyčerpaná, že som potrebovala vložiť sa do iných rúk, než sú tie moje.

Na to, aby sme pomáhali, potrebujeme energiu navyše alebo si aspoň chrániť tú svoju časť a odovzdať zo seba iba toľko, koľko naozaj môžeme dať.

A tak moje múdre telo (ako každé iné) rozhodlo, že na konci roka zľahka ochoriem. Poďakovala som sa mu pomedzi to šomranie, že nemám energiu, neznášam, keď nemám silu a keď som nanič (ako zvykne občas hovoriť naša drahá babka). Dva týždne ma odstavili a dokopali ma trochu „začesať“ mindset.

Rok, ktorý dnes končí, ma konfrontoval so strachom. Bála som sa a bojím sa. Nie 24/7, ale musím pripustiť, že strach si v mojom prežívaní vzal viac priestoru, než tomu bolo doteraz.

Mohla by som písať o tom, ako to súvisí s pandémiou, s tým, čo prežívam ako mama, vnučka a dcéra. Súvislosti sú reálne, strach tiež skutočný. Pridanou hodnotou je to, kam usmernil moju pozornosť. Akokoľvek absurdne to môže znieť, ale aj zo strachu sa dá získať.

Každá emócia, vrátane strachu, nám nabrnkáva naše potreby a ukazuje, čo je bytostne dôležité. Moje strachy zahrali na zopár strún a tu je zoznam toho, čo naozaj v živote potrebujem:

1. Vzťahy, kde sa nevedú small-talky a zdravých ľudí – predovšetkým tých, ktorých milujem a na ktorých mi záleží.

To je všetko. 1 bod. Ostatné záležitosti? To sú bonusy.

Život plynie ďalej a ja som tak potichu vďačná za to, že mám pred sebou ďalší pokus v podobe nového rána. Pokus žiť s prijatím strachov, ktoré mi otvárajú oči a ukazujú iba to, čo skutočne potrebujem. A keď si takto o rok poviem, že bod 1 zo zoznamu stále platí, bude to skvelé.