„Mamka, nebuď nervózna“. Toto je moja stopka. Nádych, výdych, objatie, dojatie a pokoj.

Som mamou niečo cez tri roky a rok píšem svoje myšlienky na tento blog. No ani jeden nebol o materstve. Táto téma mi pripadá veľmi osobná. A zároveň je tak ľahko zneužiteľná na propagáciu čohokoľvek iného a pritiahnutie pozornosti primárnou emóciou, že som sa jej vyhýbala už len z princípu. Doteraz. Momenty, ktoré má prevalia pravdivosťou a silou, vznikajú v interakcii s ním, s mojim synom, s našim synom.

Moje slabiny a nerešpekt k vlastným hraniciam mi tiež ukazuje on. Občas svojim správaním, inokedy to zahliadnem vo vlastných (prehnaných) reakciách. Moje základné životné princípy aj ideály začína objavovať a chápať. A pohľad na to, ako o nich prirodzene hovorí alebo ich žije, ma napĺňa hrdosťou, baví ma a dojíma zároveň.

Preto o tom potrebujem písať. Lebo vzťah s mojim synom je jeden z tých vzťahov, v ktorých sa objavujem, v ktorých sa mením a ktoré stoja za všetku tú chvíľkovú nepohodu, ktorá s tým súvisí. Preto opatrne píšem tieto riadky o tom, čo so mnou robí môj vzťah s ním a materstvo ako také.

„Mamka, nebuď taká nervózna.“ Toto je veta, ktorá býva vrcholom všetkého. Predchádza jej moje neurotické prudké obliekanie/obúvanie dieťaťa, rýchle rozdávanie pokynov, či vysypanie „verbálneho bordelu“ v priebehu piatich sekúnd.

A čo sa deje na druhej strane? Pobehujúci spokojný veselý malý človiečik. Cíti zo mňa iný druh energie. Síce ju príliš nepozná, ale cíti, že je to silná energia. A tak na ňu naskočí – vymýšľa jedno cez druhé, naťahuje sa so mnou, škerí sa na mňa ľahko provokačne (s pozvaním do hry skrytým v jeho pohľade).

Ak si ho vo vlastnom rozpoložení vôbec stihnem všimnúť. Ak nie, narazíme – on na mamku, ktorá si nevie v tej chvíli dať rady sama so sebou a vlastným vnútorným prežívaním a ja na synčeka, ktorý nemá vešteckú guľu a nekmitá ako naprogramovaný robot alebo dobre vycvičený psík na pokyny vydávané fakt rýchlou kadenciou.

A potom to príde. Malý človek, ktorý tento náš veľký svet spoznáva ešte len tri roky (Čo je to oproti mojej 35-ke?) urobí to, čo presne v tej chvíli potrebujem. Urobí to, čo zaberie v sekunde. Urobí to, čo by sme mali robiť voči sebe navzájom aj vtedy, keď máme viac, než tri roky.

Príde ku mne (ľahko zúfalej alebo zúriacej). Smelo sa mi pozrie priamo do očí. Chytí ma za ramená alebo pohladí malou dlaňou po líci. A povie mi: „Mamka, nebuď taká nervózna. Nie tak rýchlo. Nie tak nahlas.“ A objíme ma.

A tak si vravím, teraz aj zakaždým, keď sme spolu takto v objatí, hodení náhodne v priestore nášho bytu, akú veľkú pravdu má tento náš malý človek. Odzbrojená jeho láskou a naozajstným záujmom už  nemám chuť pokračovať vo vlastných „nervoch“. Toto je moja stopka, môj materský time-out, v ktorom stíchnem.

Nadýchnem sa, vydýchnem, objímam nášho syna a cítim, ako mu odušu bije to malé mocné srdiečko. Objatie skončí, pozeráme na seba, on v sekunde zmapuje môj pohľad a vidí, že mi je lepšie.

Usmeje sa a hneď sa začína zase jašiť, chystať si hračky, tešiť sa, pobehovať a tak ďalej. Lebo je to dieťa a nie terapeut pre emočné výkyvy matiek.

A čo mi z toho vychádza, keď sa na to pozriem akože s odstupom? (Lebo hrať sa na to, že mám odstup od vlastného dieťaťa, to nie je v mojom pláne). Dá sa v tomto krátkom priblížení našej spoločnej reality, vzťahu mamka a syn, vidieť mnoho. Poviem vám časť toho, čo vidím ja:

Rastie v mojej spoločnosti človek, ktorý zaregistruje, keď sa druhý necíti dobre.

Je schopný skúšať vlastné kroky k tomu, aby bol oporou svojim blízkym ľuďom.

Necíti sa dobre v prostredí tlaku a napätia.

Posledné prianie sa týka mňa – je viac odhodlaním a pripomienkou toho, ako sa o seba postarať.

Záleží mi na tom, aby dospelí boli dospelí a deti si mohli dovoliť byť deťmi.

No keď ide do tuhého a keď je nám ťažko, je jedno kto je veľký a kto malý – stačí len byť na dotyk blízko a nechať sa v tichosti objať. Túto a podobné iné elementárne múdrosti v sebe máme všetci, len sme ich z rôznych dôvodov postupom času zabudli dávať alebo prijímať.

A tak mám jasno v jednej veci. Aj keď mi náš syn vie poskytnúť nádherné zastavenie a oporu, je to predovšetkým moja úloha. Dávať na seba pozor, postarať sa o seba a priebežne sledovať varovné signály, aby nepovšimnuté nevybuchovali ako časované míny.

Lebo jedna vec je, že je normálne a prirodzené vidieť svojho rodiča ako obyčajného človeka so všetkým, čo k tomu patrí. Druhá vec je prenášať do vzťahu rodič – dieťa témy a emócie, ktoré s ním nesúvisia a patria inam.

Nie je to ľahké a nejde to bez chýb. Ale to platí pre každý proces učenia a zlepšovania sa. Tak sa nenechajme odradiť pokleskami a začnime stále nanovo. Ja som napríklad svoju vetu – stopku nepočula už pár dní. A to žijeme stále normálne spolu, takže úspech, čo poviete?

Ak vás tento článok zaujal, prosím zdieľajte ho ľuďom, ktorých by mohol osloviť tiež. A ak máte chuť mi k tomu niečo napísať, pokojne tak urobte, tu sú kontakty.

Majte krásne dni a prajem vám, aby sa vám darilo o seba postarať, či ste alebo nie ste rodičmi, vždy je to dôležité.

Zuzka