Prekonať sa deň za dňom. Meniť sa a nestratiť svoju tvár.

Poznáte niekoho, kto ide za cieľom ako býk za červeným plátnom? Máte vo svojom okolí človeka, ktorý dokončí všetko, čo začne? S obdivom sledujete inšpirujúce príbehy so šťastným koncom, kde na začiatku je v podstate veľké nič a na konci veľké wow spojené s ambicióznosťou, systematickosťou atď.? Tak napríklad ja taká vôbec nie som. Napriek tomu žijem šťastný a spokojný život. Mám na konte kvantum skúseností, v rámci ktorých som nedokončila niečo, čo som začala.

Moja emočná pamäť je bohatá na pocity viny, zlyhania, nedokonalosti a doplnená o očakávania ostatných, ich kritiku a vtipné narážky. Čo je možno ešte horšie, je stále na môj vkus dosť veľa tých momentov, keď ja sama uverím tomu, že je fakt na škodu, že som taká. Miestami nesystematická, roztržitá, síce nadšená, ale s chýbajúcou vytrvalosťou a nedostatkom pragmatizmu.

Súhlasím s teóriou o tom, že síce máme isté osobnostné črty vrodené, no veľký vplyv na to, akí ľudia sa z nás nakoniec stanú, má fakt, v akom prostredí a vďaka akým skúsenostiam sa formujeme. Viacero psychoterapeutických škôl, vrátane Integratívnej psychoterapie, ktorá je mi blízka, stavia efekt zmeny a zlepšenia práve na tom, že máme možnosti a príležitosti v priebehu života, ako sa vysporiadať s tým, čo nám nadelila minulosť.

A to práve vďaka tzv. korektívnej emočnej skúsenosti. Jej sprostredkovateľmi nemusia byť nevyhnutne tie osoby, s ktorými sa nám naše trápenia z minulosti spájajú. Lebo je úplne prirodzené, že týchto ľudí už v živote nemusíme alebo nechceme mať. Boli by sme tak odsúdení na fungovanie s neukončenými záležitosťami. A to má teda do kvalitného života z pohľadu duševného zdravia ďaleko.

Život nám našťastie zvykne prihrať do cesty niekoho, kto nám umožní (väčšinou bez toho, aby o tom vedel) odžiť si to, čo potrebujeme. Sú to situácie, kedy absenciu ľúbiacej a nežnej mamy nahradí milujúca teta či babička. Keď ideálom múdreho zrelého muža nie je otec, ani dedo, ale napríklad učiteľ, mentor, dočasný výrazne starší partner či iná autorita, ako napr. športový tréner.

Sú to príklady, ako keď si žena po viacerých sklamaniach vo vzťahoch so „zlými“ chlapcami nájde toho „dobrého“. Lebo potrebuje nanovo uveriť v lásku, vo vzájomnú dôveru, vzájomnú starostlivosť a chce mať možnosť byť slabá, lebo konečne má pri sebe niekoho, kto jej to umožní a kto sa nezľakne toho, čo ženská jemnosť prináša.

Takýchto kompenzačných príkladov býva mnoho a je k tomu potrebná vyššia miera sebapoznania a ochota niečo vo svojich vzťahových vzorcoch zmeniť. Funguje to však iba vtedy, ak tieto voľby nerobíme z vypočítavosti a nemanipulujeme ľuďmi vo svojom okolí. Liečivý efekt korektívnej emočnej skúsenosti prichádza vtedy, ak sú tieto, nazvime ich zástupné vzťahy, naozajstné, živé a ak sú vystavané na obojstrannej otvorenosti a autenticite.

A preto, keď sa vrátim k prvým odstavcom a smiem vám poradiť, nepozerajte sa na seba iba čiernobielo. Hej, je pravda, že keď Niekto tam hore rozdával schopnosti, tak okolo vytrvalosti som ja osobne asi ani nešla. A namiesto radu s nadpisom „Doťahovanie do konca“ som stála dvakrát v rade na „Vyskúšaj to na vlastnej koži“. Viem si z toho už urobiť srandu úplne rovnako, ako viem, že ak je to potrebné, dokážem byť vytrvalá a dokončiť to, čo začnem. Áno, stojí ma to omnoho viac námahy, než tých z vás, ktorí toto majú prirodzene v sebe. No som toho schopná. A toto je zásadné.

Netrýzniť sa myšlienkami o tom, v čom nie sme dobrí a aké máme nedostatky.

Fajn, vieme o nich, veď s nimi žijeme dennodenne. Tak čím to je, že namiesto toho, v čom sme šikovní a čo na sebe máme radi, lebedíme si viac v tom, čo nám nejde, kde zlyhávame a kde na stopro urobíme dosť chýb?

Poviem vám úprimne, že keď od niekoho počujem vety: „Povedz mi, čo robím zle a kde sa potrebujem zlepšiť. Vieš, lebo kritika ma posúva dopredu a pochvale neverím, dobre sa počúva, ale neposúva ma.“, tak zatínam zuby a hľadám slová. Lebo podľa mňa je to úplne naopak.

Sme tak kritizujúca a chyby-hľadajúca spoločnosť, že pridávať si ešte viac kritiky, má úplne opačný efekt. Nevieme sami seba oceniť (ani vnútorným hlasom), nevieme byť spokojní s maličkosťami a potrebujeme prevahu pochvaly, ktorú je vidno a počuť.

Uvedomujem si, že existuje protipól, a tým je veľmi aktuálny trend pozitivity. Raz to prísť muselo, nejaká protiváha k uhundraným a večne nespokojným ľuďom. Považujem to za jeden zo základných prírodných princípov, vyvažovať extrémy. Našou úlohou by malo byť zorientovať sa v tom s opatrnosťou, zdravým rozumom a s veľmi individuálnym prístupom.

Existujú a budú existovať výnimky, tak ako u mňa, aj u vás. Viem už minimálne o dvoch oblastiach svojho života, keď som dotiahla do konca to, čo som začala. Mám vo svojej histórii momenty, kde moje paušálne kritizujúce tvrdenia o sebe neplatili. A bolo to riadne prekvapenie, pre okolie i pre mňa. A áno, chvíľu som si na ne musela počkať. No oplatilo sa.

A vtedy, zmenení a zároveň bez straty vlastnej tváre, sme schopní ísť dopredu. Míľovými krokmi alebo pekne krok za krokom. Už podľa toho, kto sa ako a kam ponáhľa.