Všetko neznáme je iba pozvánkou k tomu, aby sme sa spoznali.

Chcem písať o neistote, sebaspochybňovaní a blbých dňoch. Zároveň jeden z týchto dní mám práve teraz. Vytvorila som koncepty ďalších štyroch článkov, no ani jeden mi nebol dosť dobrý a nevidela som jeho prínos v širšom kontexte. S rešpektom k vlastnej skúsenosti, podľa ktorej viem, že moja optika na veci úzko súvisí s rozpoložením,  v ktorom sa práve nachádzam, tieto články hneď nemažem, ale iba odkladám nabok. Boli časy, kedy by som s hnevom zaklapla notebook a frustrovaná chodila hore dole po byte ako zúrivý lev. V tomto sú pre mňa emócie fascinujúce, v tej sile, akú majú a v tom potenciáli, ktorý sa v nich skrýva, pokiaľ s nimi sme schopní naložiť v náš prospech. Ale o tom inokedy.

V máji to bude rok, čom som urobila tento web a vytvorila fanpage na facebooku. Našla som si tak online priestor, kde vyjadrujem moju predstavu o tom, ako si aktívne formovať svoj svet tak, aby nám v ňom bolo dobre a zdravo na duši i na tele. Povedané ozaj v skratke.

Spolu s jeho vznikom som prekročila toľko vlastných tieňov.

Vystavila som sa toľkým vysloveným i nevysloveným otáznikom a takej miere neurčitosti a nepredvídateľnosti, že sa to celé muselo udiať iba v bezpečí inkubátora s názvom rodičovská dovolenka.

Som presvedčená o tom, že inak by som to odkladala do nekonečna a ostalo by to iba ako nesplnený sen o tom, ako raz niečo svoje napíšem.

Samota matky s dieťaťom je jeden z paradoxov života a zároveň vynikajúce obdobie iného levelu sebapoznávania, upratania si v hodnotách i očakávaniach (predovšetkým od seba). Je to obdobie, ktorého krycím heslom by pokojne mohlo byť slovo ambivalencia. Tie dennodenné protiklady, o ktoré som doma zakopávala pri každom prahu, ma posunuli k rozhodnutiu, ktoré by som v inom načasovaní pravdepodobne nebola schopná urobiť.

Napriek tomu, že som sa kdesi na začiatku nadchla, odhodlala, tešila a vládala, mám to dnes výrazne inak. Pochybujem, prehodnocujem, váham a nevládzem. Je prirodzené, že počiatočný drive časom stráca na intenzite. A ja to viem, preto sa toho tak strašne nebojím.

Výzvou ale ostáva:

ako to urobiť, aby sme neprestali veriť v to, že ak sme sa raz pre niečo nadchli a rozhodli sa ísť po tej ceste, že pri prvých prekážkach pod nohami sa netreba hneď otočiť a utekať späť na známe chodníčky alebo sa utopiť v záplave seba(kritiky)?

Keď som čítala knihu Duše indiána (Ohiyesa), tak na úplnom začiatku bola veta:

"Když spatříte novou stezku nebo stopu, kterou neznáte,

sledujte ji tak dlouho, dokud ji nepoznáte".

A mne sa táto veta v hlave ozvala nespočetnekrát odvtedy, čo som knihu prvý raz pred takmer troma rokmi otvorila. Je pre mňa geniálna v tom, že iba nabáda, pozýva a ponúka. Nenúti nás, ako iné inšpiratívne tvrdenia, si rovno vydupať svoju vlastnú cestu v neznámom teréne, aj to pod hrozbou straty vlastnej jedinečnosti v šedom priemere a zabehaných chodníčkoch.

Táto indiánska múdrosť o rozsahu 15 slov je z môjho pohľadu pozvaním a povzbudením. Pozvaním k tomu, aby sme kráčali s otvorenými očami (ja odporúčam pootvoriť aj srdce) a aby sme sa nezľakli neznámeho, idúc vpred svojim životom. Je to povzbudenie k tomu, že pokojne môžeme sledovať svoju vlastnú zvedavosť a s hravosťou malého dieťaťa skúmať krok za krokom.

A vtedy, ak na vás, tak ako na mňa, doľahne váha blbého dňa, premeňte sa na stopujúceho indiána. Áno, znie to hravo, detsky a bezstarostne. A presne toto sa chceme naučiť. Nemusíte hneď zavíjať a skákať na koňa. Úplne stačí a zafunguje aj to, ak skúsime prijať situáciu takú, aká práve teraz je. Že veci nejdú tak, ako by sme si priali, že sa necítime tak, ako by sme chceli, že nie sme produktívni tak, ako treba, že od ostatných nedostávame odozvu takú, po akej túžime a tak podobne. Vložme ten kúsok vnútornej sily do toho, aby sme na to pozreli inak.

Lebo s otvorenými indiánskymi očami aj srdcom sa dá zahľadieť na tú nepreskúmanú oblasť našej vlastnej nespokojnosti, nepohody a neistoty ako na stopy smerujúce k objaveniu vlastnej odvahy k sebapoznaniu.

Možno s každým krokom príde lepšie pochopenie toho, na čom nám skutočne záleží a čo práve teraz potrebujeme.   A čím dlhšie túto cestu budeme spoznávať, tým bližšou sa nám stane.O to menej sa budeme báť, keď na nás najbližšie doľahnú pocity, ktoré sme nemali v pláne a vyrovnáme sa s touto situáciou s ľahkosťou, ktorú sme si kedysi nevedeli ani len predstaviť.

Ja som vykročila na svoju neznámu cestu s indiánskym názvom Vytrvalosť s nejasným výsledkom. Som stále na začiatku, skúmam to, ale skúšam opustiť ten zväzujúci strach a sebaspochybňovanie. Prijímam pozvanie a povzbudenie starej indiánskej múdrosti, idem po neznámom chodníčku a pozerám sa pred seba i okolo seba. A poviem vám, je to zatiaľ výhľad, s ktorým som spokojná.

Takže ak najbližšie budete váhať, či si zblízka obzrieť to vaše "neznámo", chcem vás povzbudiť, choďte do toho. Veď si môžete zvoliť vlastné tempo a aj smer. A vtedy sa neznámo stáva v našich očiach o čosi bezpečnejším, lebo to máme sčasti vo svojich rukách, sme v tom aktívni a vieme situáciu ovplyvniť, nech už sa na tej výprave do neznáma udeje čokoľvek.

Držím vám palce, aby ste vykročili po stopách do svojho neznáma a vydali sa na cestu až do bodu, kým sa nespoznáte.

Som psychologička a terapeutka pre ženy, ktoré sú odhodlané postaviť samé za seba. Sprevádzam ich nastavovaním hraníc a objavovaním zdrojov vlastnej sily. Viac o mne nájdete tu >>
Komentáre