„Dôveruj skale, ona Ťa podrží.“ Príbeh o nečakanej lekcii pokory.

Toto je naozajstná vec. Kompletka, slová v riadkoch i pocity v medziriadkoch. Rok 2015 bol mojím rokom pokory. A ako k tomu titulu prišiel? Nuž, nečakane. Roky pred tým som si išla na takej svojej vlne. Bola som spokojná, darilo sa mi, doma fajn, v práci fajn. Možno to poznáte, žiadne horibilné úspechy a ocenenia, skôr absencia prúserov, zlyhaní a osobných chýb. A tu som mala zbystriť, keby som vtedy vedela, ako sa to v auguste 2015 začne lámať.

Bola to firemná akcia, testovanie produktu pre našich klientov, aby sme nepredávali mačku vo vreci a aby sme si to zažili na vlastnej koži. Lebo vtedy sa predáva tak nejak ľahšie, človek aj autentickejší, vie o čom hovorí a pozná potenciál ponúkaného. Volalo sa to „Spoznaj svoje limity“ a naša firemná partička sa pobrala na výstup na Triglav (2864 m n.m.), čo je najvyšší vrch Júlskych Álp v Slovinsku. Oni ho dokonca majú aj v štátnom znaku, ja stále v živej pamäti.

Celé to bola jedna veľká zábava, príjemne strávená cesta, kopec smiechu a spoznávanie sa navzájom. Ja som mala trochu rešpekt, lebo liezť ferratovú cestu, to som v živote nezažila. V podstate som ten typ turistu, čo miluje osamelé lúky, potoky a na skaly týchto rozmerov sa pozerá buď z diaľky alebo ako na obrázok z pohľadnice. A zrazu sme boli na mieste. S profi outdoorovou cestovkou, ktorá nám zabezpečila sprievodcov, chlapov, čo na nás dávali pozor. Úväzy, bedrový pás, karabíny, helma, rukavice. A bola som v prdeli.

Pardon za výraz, ale už v prvý deň, keď nás ešte len vytiahli na lúku ochytať si výstroj, som bola mimo.  Prázdno, zatmenie, nič nefungovalo v mojej hlave tak, ako bolo treba. Každú slučku som dala s asistenciou, ale stále mi to pripadalo vtipné. Vzali nás na takú cvičnú skalku, hore každý liezol po nabitých skobách, pripomínalo to schodíky a šlo to fajn. V tomto momente, vzhliadajúc k ostatným ako to dávajú, šup hore a dole zlaniť odrážajúc sa od skaly, som sa cítila ako skrytý talent – lezkyňa roka. Niet nad obrovské pohybové ego a zlý odhad vlastných schopností.

10 rokov som robila modernú gymnastiku, s vedomím že po tomto športe ovládam svoje telo od malíčka na nohe po posledný vlas na hlave, som čakala, ako zažiarim. A aj som zažiarila. Nemala som pod kontrolou absolútne nič, nieto svoje telo, už vôbec nie psychiku. Hore som ako tak vystúpala, no tam prišiel učebnicový záchvat paniky, ktorý do detailu popisovať netreba. Niečo v štýle, nech priletí vrtuľník alebo superman a v náruči ma zloží na pevnú zem. K tomu plač, zrýchlený tep i dych, odmietanie akejkoľvek spolupráce s inštruktorom.

Podotýkam, ako psychologička, vedome a racionálne som vedela, čo sa so mnou deje. No na telesnej a emočnej úrovni to bola taká silná vlna, že rácio sa skrylo kamsi pod zem. Dole som sa v hmle dostala schodíkmi, ktorými som vyšla tam a predstava, že na druhý deň ráno ma čaká ostrý cca. 9-hodinový výstup, ma viac než desila. Moje pohybové ego zrazu nebolo. Fuč, tma, nula a trapas k tomu. Prvá lekcia za mnou, Triglav predo mnou (doslova z lúky, kde sme boli ubytovaní, sme na neho mali krásny výhľad). Jediné na čo som sa v ten deň zmohla, bola 1 smska blízkemu človeku, ktorý skaly pozná. Na môj výlev prišla jasná odpoveď: „Zuzana, dôveruj skale, ona Ťa podrží.“

Deň zúčtovania nastal a ja ho skúsim popísať. S biednou kondičkou, niekoľkými kilami nadváhy a asi 10 – kilovým batohom som bola súčasťou poslednej podskupinky našej výpravy. Navždy budem vďačná Monike a Karolovi, že to so mnou dali. Monika ako morálna podpora a autorka asi 300 fotografií môjho zadku pri lezení (nedokázala som okrem striedania pravej a ľavej nohy robiť absolútne nič iné, nieto fotiť scenérie). A Karol ako lezec istiaci náš bezpečný príchod do cieľa.

To, čo prvá podskupina dala asi za 4 hodiny, nám trvalo 9 hodín. A bolo to mnou. Ten strach, zúžené vnímanie, trasenie v nohách a obrovské odovzdanie sa situácii, si budem pamätať navždy. Z fotiek a miest, kde bola aká taká plocha, viem povedať, že to bola nádherná túra. Ohromujúca príroda, úžasné výhľady, pokoj. A ja som si pripadala taká maličká, ako už dávno nie. Mala som pocit, že som na návšteve vo svete, kde by som sa inak nebola ocitla, iba touto náhodou.

Ibaže náhody neexistujú. Vyšli sme hore a ostatní aj naozaj hore na Triglav – tento výstup som pozorovala ako fanúšik, z najvyššie položenej horskej chaty Triglavski dom. A mentálne som sa chystala na zostup, lebo veď tu celý príbeh nekončí. Ono to nie je frajerina vyjsť hore, aj dole k vytúženému horskému potoku sa treba nejako dostať. Pred nami úplne iná trasa, stále ferraty a trasúce sa nohy. Dávno som sa tak nebála a dávno som takto nepreverila vlastné limity.

Stratila som tam svoju doterajšiu optiku – metaforicky i doslova, moje slnečné okuliare ostali na jednej z oddychových lavičiek. Vraj zabúdame veci na miestach, kam nám je ešte súdené sa vrátiť. Netuším, či sa fyzicky na to miesto ešte v tomto živote dostanem. No v srdci a myšlienkach som tam často. Dnes som o štyri roky staršia, no tú silnú lekciu si stále živo pamätám.

Skala mi ukázala, že ak nedôverujem v prvom rade sebe, nepodrží ma nič a nikto. Že lietať vysoko nie je jednoduché, lebo vždy potrebuješ bezpečne pristáť na zemi.

Čas od času si pripomeniem, že ak momentálne prežívam šťastie, úspech a cítim lásku, že to nie je samozrejmé a že to treba vedome budovať. A posledná vec, najdôležitejšia, je pokora. Lebo vždy existuje niečo väčšie a silnejšie, než sme my. Akokoľvek si to nazveme.

A ak na to zabudneme, tak sa nám tá sila a mohutnosť pripomenie. A vtedy už býva namáhavé ustáť to bez roztrasených nôh a strachu z pádu.

Som psychologička a psychoterapeutka. Poskytujem terapeutické konzultácie ženám, ktoré hľadajú novú podobu svojej sily. Pomáham so sebaprijatím, s nastavením hraníc, spracovaním zranení a dôsledkov nereálnych očakávaní. Vediem skupinu Esencia silnej ženy>> , kde pravidelne ukazujem, ako sa dá sebapoznaním dopracovať k väčšej spokojnosti so sebou a vlastným životom. Viac informácií nájdete tu >>