Som psychologička. Ako sa mi s tým žije?

To, že sa chcem stať psychologičkou, som hovorila už niekedy na základnej škole, i keď úprimne sa priznávam, sama netuším prečo. Každopádne, asi ako väčšina študentov psychológie, aj ja som mala vysoko originálnu motiváciu typu „chcem pomáhať ľuďom“, „chcem robiť s ľuďmi“, „zaujímajú ma zákutia ľudskej duše“ a „nechcem mať na prijímačkách matematiku“. A kdesi za tým som stopro potrebovala rozlúštiť niektorú z vlastných vzťahových záhad v primárnej rodine. Zase, ako väčšina potenciálnych psychológov a psychologičiek, len sa o tom nehovorí.

Dnes s viac ako 15-ročným odstupom a bohatšia o pestrú pracovnú i osobnú životnú skúsenosť, musím povedať, že túto voľbu neľutujem. I keď život sa so mnou v súvislosti s voľbou povolania trochu zahral – takmer celé štúdium som tvrdila, že ja do oblasti pracovnej psychológie nikdy robiť nepôjdem.

Pohŕdavo a bez pokory (treba povedať, že aj bez akejkoľvek predstavy) som túto sféru považovala za povrchnú a neužitočnú. Videla som sa skôr ako klinická psychologička, ako takmer doktorka, lebo to už má predsa väčšiu vážnosť v spoločnosti.

Hej, vtedy som ešte uvažovala takto – bolo pre mňa podstatné, aj ako to celé vyzerá zvonku. A možno práve preto sa mi vo vnútri vlastného vzťahového života až tak nedarilo a celé to haprovalo.

Miestami to bolo úplne naopak, než sa zvonku zdalo a miestami aj nahovno (pardon, ale výstižnejší a slušný výraz nenachádzam). Ako z nepodareného vtipu o psychológoch a pacientoch, ako z dielu Rodinných prípadov alebo reportáže Reflexu.

Ale keďže všetko nás má niečo naučiť a ja som teda evidentne potrebovala kvalitnú lekciu, zažila som, prežila som a zmenila som sa. Je predpokladám zrejmé, že to, čo teraz napíšem jednou vetou, v realite trvalo viac ako dva roky, stálo ma to litre sĺz a veľa vnútorných zranení a aj (seba)ľútosti. Každopádne, prišiel moment, keď to do seba všetko zaklaplo.

Spätne si myslím, že to začalo mojím rozhodnutím, prestať si zúfalo hľadať partnera a dusiť sa v pracovnom prostredí akademickej pôdy. Ani jedno z toho nebolo pre mňa. Pocit zúfalej mladej ženy na ocot trval cca. polrok a pocit neschopnej doktorandky o čosi dlhšie.

Objektívne to isto nebolo až také čierne, no z môjho pohľadu som bola na miestach a s ľuďmi, ku ktorým som nepatrila. Bola som tam neúmerne dlho a nebolo mi tam dobre. Toto som potrebovala zažiť, aby som sa našla.

A vtedy, keď som sa odhodlala postaviť sa sama za seba, byť a žiť sama so sebou, tak vtedy sa začali diať zmeny, ktoré majú doteraz na môj život zásadný vplyv.

Stále som psychologička, dokonca ma úprimne baví práca s ľuďmi, aj napriek tomu, že občas potrebujem úplné ticho a samotu na dobitie energie. Našla som si prácu, kde som pochopila, že vzťahy sú to, čo ma v nej stále drží. Mám pevného muža, ktorý má so mnou strpenie, lebo je jasné, že nie som dokonalá a priznávam sa, už sa o to ani nesnažím.

Takže, keby som sa mala vrátiť na začiatok. Som psychologička a už s tým viem žiť relatívne kvalitný život. Lebo viete, byť (s) psychológom nie je sranda. Niekomu z toho kvalitne prepne, lebo uverí vlastnej nadradenosti a stotožní sa s mojím najobľúbenejším mýtom okolo psychológov. A tým je, že psychológ predsa jedným letmým pohľadom dokáže prečítať človeka, je niečo viac a vytvára okolo seba takú tú auru tajuplnosti a dôležitosti.

Ďalšia nástraha pre človeka, ktorý vyštudoval psychológiu, je nadobudnutie presvedčenia, že má patent na rozum. Ideálne na všetky životné oblasti. Áno, je to škola a profesia, s plnou vážnosťou, ktorá nás učí vhodne voliť slová a hľadať, čo všetko bolo i nebolo vyslovené našim klientom. Túto časť ja osobne naozaj zbožňujem.

Ale je fajn mať aj štipku sebareflexie a zvažovať, k čomu a do akej miery svoj názor vyslovím. A ešte, to je najlepšie, ak viem selektovať medzi tým, či sa vyjadrujem z pozície svojej odbornosti alebo ako bežný človek s bežným názorom na vec.

Jedna z mojich obľúbených reakcií, keď dôjdeme v debate s novým človekom k tomu, že som psychologička, je niečo v zmysle: „Ty ma teraz budeš analyzovať, že?“.

No, čo k tomu dodať? Nie, nie sme v americkom seriáli; nie, nepracujem 24/7 a nie, nebaví ma iba tak si všímať každého a robiť hĺbkové analýzy. Občas mám chuť sa iba normálne srdečne porozprávať a zabaviť. Áno, možno si všímam viac a som vnímavá na niektoré aspekty komunikácie, než je štandard.

Na druhej strane, poznám ľudí, ktorí neštudovali psychológiu a robia to isté a robia to dobre – sú teda prirodzene vnímaví, všímaví a vycítia veci medzi riadkami a skryté v pohľadoch. I keď ich možno nepomenujú tou psychologickou terminológiou, ale podstatu vystihnú viac, než učebnica teórií osobnosti. A majú rovnakú dôveru ľudí zo svojho okolia, ako keby mali vlastnú psychologickú prax.

O mýtoch okolo psychológie raz isto napíšem samostatný článok, lebo je toho fakt dosť. A pripadá mi dôležité, aby naši potenciálni klienti vedeli, že sme tiež iba normálni ľudia, so životnými príbehmi, ktoré zďaleka nemusia byť ideálne. No to našu odbornosť nijak neznižuje. Naopak, pri správnom zintegrovaní tejto skúsenosti, to môže byť obohacujúce pre obe strany – klienta i psychologičku/psychológa alebo psychoterapeutku/a.

Moja profesia mi dáva priestor rozširovať si obzory a rešpektovať jedinečnosť ľudských osudov. S čím som sa maximálne stotožnila a v zhode s tým aj s ľuďmi pracujem, je postoj, že každý je expertom na svoj život. Ak vám pri slove expert nabehla husia koža, poviem to inak.

Robím svoju prácu tak, že sa nestaviam do pozície človeka, ktorý povie druhému, čo má robiť. Omnoho viac autentická som v polohe, kedy z otvorenej diskusie i tichých miest, nadobudnem nejaký pocit a z toho čo vidím, počujem a vycítim, vytvorím hypotézy.

Tie ponúkam a vyslovujem nahlas, o tých sa bavíme a tie sú záchytnými bodmi pre človeka, ktorý aktuálne vyhľadal moju spoločnosť a potrebuje si ujasniť niečo tu a teraz vo svojom živote. A ten konkrétny človek si vyberá, uvažuje, preciťuje a skúša, čo to s ním robí.

Som psychologička a všetkých odborníkov v tomto fachu rešpektujem. Rešpektujem ich, ak majú zdravý nadhľad a necítia sa byť dokonalými. Rešpektujem ich, ak si dokážu získať dôveru klienta, nielen obsah jeho peňaženky. Cením si odborníkov, ktorí vedia, kedy prestať, aby neprišli o vlastné duševné zdravie alebo o svoju rodinu.

 Obdivujem tých, ktorí razia cestu ostatným – tým, že prinášajú metodiky a prístupy, ktoré sa osvedčili v zahraničí a pomáhajú rodinám, jednotlivcom či sociálnym skupinám. Som vďačná tým, ktorí popularizujú psychológiu tým, že o nej vedia normálne rozprávať a sú zrozumiteľní pre väčšinu.

Lebo práca s ľuďmi nie je jednoduchá. To vám povie aj recepčná, aj čašník a doktor medicíny. A samozrejme, mnoho ďalších, ktorí sú v dennodennom kontakte s ľuďmi a je to ich pracovnou náplňou. Dá sa s tým žiť a dá sa takýto život viesť aj tak, aby sme s ním boli spokojní a aby sme boli zdraví na duši i fyzicky.

Ja sa o to už zopár rokov snažím. A čo konkrétne preto robím?

Myslím, že najdôležitejšie bolo prijatie toho, čo prežívam na emocionálnej úrovni. Každú emóciu beriem, nechávam ju vyraziť na povrch, robím s ňou, čo viem a čo považujem za zdravé. A ju nechám, aby so mnou urobila, čo treba. Lebo každá emócia je pre mňa kompasom v mojom emočnom svete a nasmeruje ma tam, kde sa deje niečo dôležité.

Nedokonalosť vnímam ako formu slobody a od tohto bodu ide hon po dokonalosti mimo môj vnútorný svet a mne sa dýcha omnoho ľahšie.

Hovorím o tom, čo sa mi deje, ako sa cítim a čo potrebujem. Jasné, občas si tým na prvý pohľad sťažujem život. A nielen sebe, ale aj ľuďom okolo mňa. Ale odkedy som sa to naučila, už inak fungovať neviem.

Vyjadrujem svoj pocit, ak mi nie je dobre a snažím sa mať taký vzťahový okruh, ktorý mi niečo dáva. Teda, presnejšie, obklopujem sa ľuďmi, ktorí sa neboja kritizovať ma, ktorí ma vedia podporiť, ktorí vycítia, že potrebujem objať a dať pusu.

Hľadám kontakt so sebou i s ľuďmi, ktorí sú v niečom lepší ako ja, lebo viem, že sa od nich mám čo naučiť.

Minule som natrafila na túto vetu: Ak si Ty ten najmúdrejší v miestnosti, tak si pravdepodobne v nesprávnej miestnosti.

A tak si na záver tohto článku, ale aj každého dňa, môžem povedať – bola som sama sebou – s chybami a aj s tým, čo sa mi podarilo. Dala som tomu toľko, koľko som v danú chvíľu vládala. A ak to celé, čo v rámci svojej profesie a života robím, má význam a zmysel minimálne pre jedného ďalšieho človeka okrem mňa, tak v tom rada budem pokračovať ďalej.

Vyberajme si, priatelia, čo a koho vo svojom dni aj živote chceme a potrebujeme. Nech sa vieme uvoľniť a nech sme zdraví. Lebo ostatné sa dá zariadiť a je až druhé v poradí.

 

Som psychologička a psychoterapeutka. Poskytujem terapeutické konzultácie ženám, ktoré hľadajú novú podobu svojej sily. Pomáham so sebaprijatím, s nastavením hraníc, spracovaním zranení a dôsledkov nereálnych očakávaní. Vediem skupinu Esencia silnej ženy>> , kde pravidelne ukazujem, ako sa dá sebapoznaním dopracovať k väčšej spokojnosti so sebou a vlastným životom. Viac informácií nájdete tu >>
Komentáre