Úzkosť nie je sranda, z ktorej sa vyspíš a vyplačeš.

V tomto článku nájdete informácie o úzkostných stavoch. Sčasti to bude o tom, ako vybrané psychologické smery vymedzili úzkostné stavy u človeka. Pridávam k tomu vysvetľujúce parafrázy, nech to prevediem „do ľudskej reči“. Lebo ja sama, keď som psychológiu študovala, som v tom celom v prípravách na skúšky občas blúdila. A teraz, s odstupom 11 rokov od štátnic, s balíčkom pracovnej i životnej skúsenosti, čítam tie isté odseky, no s úplne iným pochopením. A chcem ho s vami zdieľať.

Vybrala som (z môjho pohľadu) relevantné informácie z jednej z odborných kníh z oblasti psychológie. Nemám ambíciu zhrnúť 400 strán odbornej literatúry do jedného príspevku na blogu.

„Ide mi to, ponúknuť vám porozumenie, akési psychologické zákulisie.„

S jediným zámerom: Nech vieme, nech rozumieme, nech sa vyhneme všeobecným vetám bez odborného základu. A vy si prosím vyberajte – porovnávajte si svoje predstavy aj skúsenosti týkajúce sa úzkosti s tým, čo píšem. A ak budete mať otázky alebo potrebu podeliť sa so svojim názorom alebo skúsenosťou, napíšte mi správu (kontakty nájdete na konci článku).

Úzkostné správanie je podmienené poruchami v ľudských vzťahoch v detstve, ale aj sociálnymi a kultúrnymi faktormi.

Takto, v stručnosti, vnímali predstavitelia neopsychoanalýzy úzkostné správanie.  K. Horneyová sa odklonila od ortodoxných psychoanalytikov (napr. od Freudovho biologizmu) a dôraz kládla na správanie, ktoré máme naučené.

Bolo to práve sociálno-psychologické hľadisko, o ktoré Karen Horneyová a Harry Stuck Sullivan opierali svoje koncepty. Obaja boli praktici, a tak ich koncepcie nemajú výskumnú verifikáciu. Na strane druhej, ako psychoterapeuti na základe vlastných pozorovaní a záverov práce s pacientmi, došli k zisteniu, že úzkostné stavy súvisia s maladaptívnou sociálnou interakciou.

Sme teda podľa toho v súvislosti s úzkosťami značne formovaní sociálnou situáciou a zvláštnosťami našich sociálnych vzťahov.

Každý z nás má podľa Horneyovej 3 základné potreby:

V podstate ide o to, že s normálnou úzkosťou sa stretneme už v detstve. Láskyplná starostlivosť rodičov nám pomáha sa s ňou vyrovnať.

Ak však táto optimálna starostlivosť chýba, rozvinie sa u človeka bazálna úzkosť a bazálna hostilita (pozn.: útočné hnevlivé nastavenie).

Neurózy sú podľa Horneyovej spôsobené vzorcami správania, ktoré sa dieťa naučilo v prostredí rodiny – napríklad v prísnom a odmietavom správaní rodičov voči dieťaťu.

Čo z toho vo finále vznikne? Dieťa sa stretáva s pocitmi ako bezmocnosť, pocity izolácie a úzkosti.

Mne pripadá zásadná nasledujúca veta:

Konflikt medzi týmito protichodnými sklonmi nakoniec vedie k tomu, že sa u človeka vytvoria 3 neurotické postoje:

Tieto vedú k správaniu, ktoré spôsobuje ďalšie konflikty, vďaka ktorým sa objavujú v živote človeka ďalšie problémy. Vnímate, ako sa to nabaľuje? Takto sa bludný kruh uzatvára v dospelom vzťahovom rámci.

Úzkosť a hostilita vedú k tomu, že ľudia, ktorí nimi trpia, veria, že sa musia chrániť a starať sa o svoje bezpečie.

Prejaviť strach pre nich znamená ukázať svoju slabosť.

Prejaviť hnev prináša riziko potrestania, straty lásky a bezpečia.

A tak v dôsledku potláčania týchto tendencií stále stúpa vnútorné bazálne (pozn.: základné, jadrové) napätie.

Od neho sa ďalej odvíja potreba náklonnosti, a tu sme už pri požadovaní bezpodmienečnej lásky a testovaní toho druhého, ako veľmi nás miluje. A ak táto požiadavka nie je uspokojená (čo pri tak nadmernej potrebe ani nie je možné), narastá napätie aj hostilita. Hostilita musí byť potlačená práve preto, že hrozí riziko straty vzťahu. Napätie tak rastie ďalej…

Ako sa cítite, keď toto čítate?

„Ja tieto informácie poznám, rozumiem tomu a aj tak je mi z toho ťažko. Tak si skúsme predstaviť ako náročné a vyčerpávajúce je bežné fungovanie človeka, ktorý toto napätie spojené s úzkosťou prežíva. No napriek tomu pokračujme v snahe úzkosť spoznať a rozumieť jej.“

Úzkosť množstvu ľudí, mladých i starších, znižuje kvalitu života. Máme sklon nehovoriť o nej, tajiť svoje ťažkosti pred okolím a chceme sa s tým všetkým, čo sa nám deje, vyrovnať sami. V konečnom dôsledku tak tlak a vnútorné napätie ešte zvyšujeme, až sa vystavíme riziku, že naše telo a psychika urobí to, čo potrebuje – pustí ventil, povedané jednoducho.

A my sa zložíme. Zrútime sa. Sú to silné slová, ale tak to pomenovávajú ľudia, ktorých sa úzkosti dotkli na tele i na duši. Práve preto chcem ešte napísať zopár riadkov o komplexnosti úzkostného prežívania.

Totižto, v minulosti, no mám pocit, že vo verejnosti ešte aj dnes, panuje chápanie, že úzkosť je fenomén, ktorý spadá pod emócie. A nie je to celkom tak.

Je to jav, ktorý nás „vtiahne celých“ práve vďaka svojej zložitosti, ktorej súčasťou sú tieto tri systémy:

Tieto systémy majú medzi sebou relatívne nezávislý vzťah. A tak vidíte, že to, čo niekedy máme sklon bagatelizovať a zjednodušovať, je záležitosť, ktorá má „páky“ na to, aby ovplyvňovala celého človeka.

Čo mňa stále fascinuje a vďaka čomu naďalej ostávam v tejto oblasti práce s neviditeľným výsledkom, je zistenie, že človek v sebe má zdroje na uzdravenie.

Je dôležité vedieť, že sa to neudeje za noc, ani za 7 nocí. Nestačí len fľaša vína s kamarátom alebo káva s vyrozprávaním sa. Ale je to možné.

Žiada si to za ideálnych okolností sprevádzanie odborníkom – psychológom alebo psychoterapeutom, ktorý je schopný usmerňovať proces práce na sebe. Zároveň je dôležité, aby vám ten odborník  (muž či žena) ľudsky vyhovoval, aby vám bol sympatický a aby vo vás vzbudzoval dôveru i prirodzený rešpekt.

Celý tento proces si vyžaduje vnútorné odhodlanie, štipku podpory blízkeho okolia a k tomu pochopenie toho, čo sa nám deje na racionálnej úrovni. Ak sa k tomu pridá účinný liečivý a podporný efekt terapeutického vzťahu, v ktorom človek zažíva dôveru, vieru v svoje schopnosti a otvorenosť.

V závere by som rada povedala, že existuje viacero vysvetlení mechanizmov úzkostných stavov a ja som si zvolila neopsychoanalytickú optiku práve preto, že je môjmu pochopeniu a názoru najbližšia. Dúfam, že vám informácie v tomto článku poslúžia, či už ako prevencia alebo ako základ pre pochopenie toho, čo prežívate vy, či niekto blízky z vášho okolia.

Informácie som čerpala z knihy Úzkostné poruchy od J. Praška. Pokiaľ budete mať po prečítaní článku chuť so mnou hovoriť, napíšte mi buď na facebook alebo na mail: postaraneodusu@zuzanatomcikova.sk

Zuzka.