Čo mi dalo 10 rokov súťažného športu v detstve? Viac, než som čakala. A medaily to nie sú.

Obdobie od 7 do 17 rokov môjho života som vo väčšej miere strávila v telocvični na koberci. Venovala som sa modernej gymnastike a trénovala som 5 minút cesty od našej bytovky, 5 hodín denne, 5 dní v týždni. No a v stredu som mávala ZUŠ a klavír. A nie, nebola to drezúra, ani stratené detstvo.

S odstupom času si stále viac vážim rozhodnutie mojich rodičov prihlásiť ma na šport. A často sa pristihnem pri zamyslení, ako formujúca skúsenosť môjho dospelého života to bola.

V hlave mi beží veľa reálnych príbehov a situácií, lebo dekádu života zabudnúť úplne nie je možné a ak k tomu prirátam aj nejakých 7 rokov trénerstva detičiek, tak moderná gymnastika je skrátka mojou súčasťou. A prečo? Tu je sumár toho, čo oceňujem najviac:

1) Bezchybný výkon nie je všetko a prehra nie je koniec sveta.

Nebola som úplne bez talentu a toto nie je iba alibizmus na ospravedlnenie tých zopár posledných či predposledných miest. Mala som to šťastie a stála som aj na stupňoch víťazov, sama aj s kamarátkami v rámci spoločných skladieb. No zažila som kadejaké absurdné situácie, vďaka ktorým som si pomerne skoro uvedomila, že ten šport nerobím pre prvé miesta.

Lebo keď vidíte dievča trucovať, revať a dupať nespokojne nohami na druhom mieste s trofejou v ruke, ako sa z toho nevie tešiť, dôjde vám to. Radosť zo športu nestojí iba na tom, byť najlepšia zo všetkých vždy a stále. Lebo ego, a to predpubertálne zvlášť, na tomto dopingu môže narásť do rozmerov, ktoré sa potom ťažko krotia.

Áno, trápili ma krivdy a prehry, ale zakaždým prevážila spokojnosť so sebou. V tom zmysle, že som sa na svoj výkon jednoducho nikdy nevyflákla.

Vždy som sa snažila. No nie vždy to vyšlo. Taký je život. A moji najbližší,  rodičia, v tomto boli chvalabohu na rovnakej vlne ako ja.

2) Vzťah k umeniu, baletu a klasickej hudbe.

Naša trénerka bola a je Ukrajinka. Táto študovaná, charizmatická a silno dominantná osobnosť nám ku každej skladbe z baletu, na ktorú nám tvorila zostavy, dokázala rozpovedať taký príbeh so zápletkou aj rozuzlením, že my, v tom čase malé deti základnej školy, sme zrazu rozumeli všetkému.

Vedeli sme, o čom je Romeo a Júlia, Labutie jazero, Luskáčik či Spartacus. Doteraz mám zimomriavky a rozbúši sa mi srdce ako zvon, keď počujem pasáže z niektorých skladieb. Presne viem, akú zostavu som vtedy cvičila ja alebo niektorá z dievčat a presne viem, čo som pri tom cvičení cítila a aký príbeh sa vo mne tie necelé dve minúty odohrával. Vzťah a vnímanie hodnoty umenia je už iba bonus.

3) Rešpekt k prirodzenej autorite - bez strachu.

Trénerka, hodí sa viac Pani Trénerka, povedané „po americky“ tú telocvičňu vlastnila. Nie doslova. Dnes málo vídaná vec – naši rodičia ju rešpektovali tak, že do telocvične počas tréningu vstupovali po špičkách. Čakali, kým ukončí časť svojej práce s niektorou z dievčat a potom sa opatrne a slušne ozvali.

Trénerka bola srdečná, no aj náladová. Voči nám bola ale jasne čitateľná a mala náš rešpekt. Hej, mali sme na ňu každá v nejakej fáze ťažké srdce. A nejedna z nás došla do telocvične s kyticou na rozlúčku. A trénerka bez mihnutia oka povedala niečo v duchu: „Aký koniec Zuzana, čo za koniec, kyticu donesiete inokedy. Teraz choď do šatne sa prezliecť a čakám Ťa v telocvični.“

Ani rodič, ani dieťa väčšinou viac nekládol odpor. Povedané s humorom. Vo veku okolo 10 – 12 rokov som mala aj ja fázu, keď som chcela behať vonku s deckami alebo robiť hip hop, či niečo viac cool, než bola moderná gymnastika. A nie sa potiť a mať nonstop na tele nejaké modriny a odreniny (z cvičenia, nie týrania).

A fakt, že Ľudmila neakceptovala môj pokus o koniec, bol zásadný. Najlepšie roky totiž nasledovali až potom.

A tak, keď mám chuť s niečím seknúť, snažím sa chvíľku s týmto rozhodnutím počkať a „vychladnúť“.

4) Komunita blízkych, aj keď rozdielnych ľudí.

Stretávame sa s dievčatami z gymnastiky niekoľkokrát ročne. Vnímam, ako sme navzájom rozdielne a zároveň ako stojíme o zachovanie týchto vzťahov. V niektorých prípadoch diametrálne. A také sme boli aj v telocvični ako deti. Nijak zvlášť nám to nedochádzalo. Mali sme niečo, čo nás spájalo a mali sme majstrovstvo Pani Trénerky, ktorá vedela, čo na každú z nás, veľmi individuálne, platí.

Keď mňa poľutovala a nechala ma oddýchnuť, inú okríkla a poslala ju makať ešte viac. Nefér? Na prvý pohľad možno. Ona ale presne vedela, kde ubrať a kde pridať.

A takmer ku každej z nás si našla cestu aj ľudsky tak, že ako dospelé ženy na ňu spomíname s rešpektom. A vďaka gymnastike mi pripadá normálne spolupracovať s ľuďmi, ktorí to majú inak, ako ja.

5) Zákulisie je rovnako dôležité ako moment, keď si na očiach.

Bože, koľkokrát som v rámci prípravy podala bezchybný výkon. A koľkokrát práve vtedy, keď som mala svoj jeden a jediný pokus, som zvrzala takmer všetko, čo som mala natrénované. Odplakala som si svoje.

Nič sa ale nedá robiť, v športe to tak väčšinou je – máte jeden pokus a buď to dáte alebo nie. Pokiaľ by som svoju kvalitu a kariéru hodnotila iba na základe momentov, keď som šla naostro pred rozhodkyňami, asi by to nebola etapa, hodná takejto bilancie, ako robím teraz.

Lenže ja si pamätám aj na momenty zo zákulisia, na ktoré so vzrušením či smiechom spomínam rada. A tieto zákulisné momenty z pretekov a tréningov robia moju gymnastickú minulosť hodnotnou. A tak sa snažím na to nezabúdať a vo svojom dospelom živote neriešiť iba to, ako „to vyzerá“, ale najmä, čo je za tým a čo tomu predchádzalo.

6) Nikto nevie a nemá všetko.

Toto je výstižná veta sama o sebe. Aj keď prišla do telocvične baba, na prvý pohľad talent od prírody, ukázalo sa neskôr, že má zložitú povahu, prípadne že nedokáže narábať s frustráciou a hnevom, alebo že je tak hyperflexibilná, že sa nedokáže spevniť a udržať tvar pohybových prvkov.

Nikto nie je dokonalý a už vôbec nie vtedy, keď sa snaží tak silou mocou pôsobiť. A to je veľmi oslobodzujúce zistenie. V súťaživom prostredí obzvlášť.

7) Vytrvalosť a nadšenie má väčšiu silu ako talent.

Z mojej trénerskej skúsenosti, aj z pozície gymnastky, mám tú skúsenosť, že nie všetky hviezdy a supertalenty vydržia až do seniorskej kategórie. Omnoho pravdepodobnejšia je verzia, že najvernejšou bude dievčina, ktorú spočiatku vníma tréner ako priemer.

A potom to príde, priemer daností znásobí vytrvalosť, odhodlanosť a zápal. A zrazu máte buď ďalšiu dobrú kolegyňu trénerku alebo dievča, ktoré bude ťahať klub na súťažiach najvyšších kategórií a na ktorú sa viete spoľahnúť.

8) Mať všetku pozornosť na sebe je skvelý pocit, ale aj veľké bremeno.

Som jedináčik a na pozornosť upriamenú na mňa som bola zvyknutá. No aj tak spomínam s väčšou emóciou na časy, keď sme cvičili a súťažili so spoločnými skladbami.

To napätie a sila tímu, keď máš v krvi adrenalín, vďaka ktorému každej záležalo na tom, aby sa nám cvičenie vydarilo. To je krása a tam sa dejú malé i veľké zázraky.

Individuálne cvičenie som si užívala tiež, len o ten stres a trému sa nebolo s kým podeliť. Aj radosť z úspechu bola akási menšia (hovorím za seba), než tomu bolo v spoločných skladbách.

A tak viem, že The One Woman Show je veľký zaberák na energiu aj prípravu. A aj keď sú všetky reflektory namierené iba na Teba, aj chybu môžeš urobiť zase iba ty sám/sama.

9) Zážitok skupinového úspechu je neopísateľná kvalita.

Toto je neprenosná skúsenosť. Buď to človek zažil a vie, aké to je, alebo nevie. A mne od tejto, pomerne nákazlivej skúsenosti, občas veľmi chýba ten pocit skupinového úspechu.

Niežeby som tomu nebola blízko, ale pamätám si to z obdobia, keď sme ešte boli deti. Bez postranných či skrytých záujmov, bez nevyjadrených motívov – úprimne, otvorene a s čistou radosťou.

A teraz, keď o tom uvažujem, sa tomu približujú momenty, keď pri práci prichádzam do kontaktu s väčšou skupinou motivovaných ľudí, ktorí si nejdú po krku, ale cítiť z nich, že sú to „srdciari“ a „kalkul“ im nič nehovorí.

Sedím tu zo sentimentálnym úsmevom na tvári a viem, že by sa patrilo napísať záver. No ak dovolíte, nechám to tu takto. S dovetkom, že toto nie je analýza prínosu športu do života človeka.

Je to moja osobná skúsenosť s kolektívnym aj individuálnym športom. A kvantum životných lekcií zadarmo ako bonus. A tak, ak náš synček o to bude čo i len trochu stáť, vytvorím mu príležitosť si to so športom skúsiť na vlastnej koži.

Som psychologička a psychoterapeutka. Poskytujem terapeutické konzultácie ženám, ktoré hľadajú novú podobu svojej sily. Pomáham so sebaprijatím, s nastavením hraníc, spracovaním zranení a dôsledkov nereálnych očakávaní. Vediem skupinu Esencia silnej ženy>> , kde pravidelne ukazujem, ako sa dá sebapoznaním dopracovať k väčšej spokojnosti so sebou a vlastným životom. Viac informácií nájdete tu >>
Komentáre
  • Nedokážeš vysloviť vetu: „Som dosť dobrá“ bez toho, aby v Tebe vŕtali pochybnosti a nejaké „ale“?

    Ponúkni sa. Vezmi si 12 afirmačných myšlienok Ženy, ktorá je dosť dobrá. Je to Tvoja príležitosť meniť presvedčenia o sebe smerom k spokojnosti, sebaláske a sebaistote.

  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretnime sa na facebooku: