Samota je ako dobrý priateľ, ktorý Ti povie aj to, na čo iní nemajú gule.

Sú dni, keď zbožňujem ticho a prázdny byt. Keď si môžem vybrať, či si dám vaňu, či si budem ležať a čítať alebo sa prejdem a budem sa len tak kochať, ako pán doktor vo Vesničko má středisková. Ak dostanem priestor venovať pozornosť nielen tomu, čo vidím okolo seba, ale aj tomu, čo sa aktuálne deje v mojom vnútornom svete, je to sviatok. Česi majú jeden krásny výraz – bloumání, a to mám skutočne rada.

Samota ma ale roky dozadu dokázala parádne vydesiť. Len pri jej predstave mi stiahlo krk, zovrelo žalúdok a hľadala som rýchle náplne môjho prázdneho času, len aby som sa neocitla osamote. Väčšinou to skončilo samozrejme viac, než zle. Ale nedocvaklo mi to okamžite.

Prešlo niekoľko rokov a dnes samotu hľadám, potrebujem a veľmi si ju vážim. Občas mám ešte problém dopriať ju mojim blízkym, ale učím sa to.

Pouvažujte prosím nad tým, ako samotu vnímate vy. Žijete v tom, že ju potrebujú iba a výhradne introvertne ladení ľudia, lebo pre nich je to predsa typické, a teda potreba samoty je ich legitímnou potrebou? Ste radi sami alebo sa tomu zubami-nechtami bránite?

V práci som stretla stovky rôznych ľudí s rôznou životnou skúsenosťou a ukázalo sa, že to takto jednoduché zďaleka nie je. Extrovertne ladení ľudia podľa môjho názoru potrebujú samotu rovnako ako introverti. Možno ju tak aktívne nevyhľadávajú, pokiaľ sa ešte nesú na vlne sociálneho a emočného exhibicionizmu a lebedia si v tom, že sú v centre pozornosti. To je ten extrémny prípad samozrejme. A extrémov nie je veľa.

Omnoho viac je nás bežných ľudí, ktorí sme temperamentovým ladením kdesi medzi extrovertným a introvertným pólom. Keby som to mala povedať jednoducho, ľudsky a zrozumiteľne – väčšina z nás si len tak ľahko nálepku introvert/extrovert na čelo dať nemôže. Máme v sebe oboje, a preto samotu potrebujeme všetci.

Rozdiel je iba v tom, že pre niekoho je samota prirodzená potreba a súčasť života, pre iného niečo, čo treba predpísať ako recept od lekára, lebo sám to hľadať nebude. A to ani vtedy, keď to jeho duševné a fyzické zdravie potrebuje ako soľ. Kto je kto, to už zrejme písať netreba.

Prečo čas strávený osamote tak ospevujem a ako to myslím? Berte to prosím ako môj názor, ktorý je kombináciou dvoch rovín:

Prvej, že ako psychologička mám, nazvime to, teoretický základ a druhej roviny – tej, v ktorej som človek, ktorý sa snaží žiť taký ten naozajstný život, aj s chybami a ich lekciami. Snažím sa byť vnímavá voči sebe i voči vzťahom, v ktorých fungujem. A touto optikou je čas strávený osamote nevyhnutnosťou.

Keď som sama, zrazu sa začína ukazovať všetko, čo som dovtedy dokázala prehliadať, lebo som pozerala iným smerom. Ozývajú sa myšlienky, ktoré som doteraz prehlušovala veľkým návalom slov – vypovedaných, či počutých.

„Ožívajú emócie a moje telo si so mnou robí, čo chce. Často sa osamote spustí netradičná lavína čohosi, čo v tej chvíli neviem presne uchopiť. A hlavne, nie vždy je to príjemné.“

Napriek tomu, respektíve práve vďaka tomu vnímam priestor byť osamote, ako niečo, čo pokojne môžeme nazvať ako súčasť sebarozvoja, tak populárneho posledné roky.

Chodievame na koučing, robíme kadejaké kurzy, hľadáme adrenalín, najnovšie techniky a testujeme vlastné limity. No ostať jednoducho osamote nám veľakrát nenapadne.

A pritom je to nádherná ukážka toho, ako sa naše telo dokáže samo o seba postarať. Keď sme sami, hneď sa ukáže, ako skvelo máme nastavené sebaregulačné mechanizmy. Nie vždy je nutné hľadať terapeuta alebo utiecť sa vyrozprávať niekomu inému.

Čo tak porozprávať sa so sebou?

Čo tak naučiť sa byť so sebou?

Čo tak v intimite a bezpečí samoty odžiť si staré boľavé záležitosti a nechať ich konečne odísť?

Čo keby ste si to dovolili?

Tá úľava, zmierenie sa so svojím minulým Ja a prijatie svojich emočných zranení v tichu, súkromí a bez svedkov.

A dokonca zadarmo. Nemusí o tom nikto vedieť, nemusíte o tom nikomu hovoriť. No ak si tým raz prejdete, je možné, že si vaši blízki na vás zmenu všimnú. Možno ju nebudú vedieť pomenovať, ale vycítia, že sa niečo stalo.

Samota je ako dobrý priateľ, ktorý Ti povie aj to, na čo iní nemajú gule. Skonfrontuje nás v najlepšej viere a s čistým zámerom s tým, čo sami nevidíme. Riskuje, že sa vystrašíme a že sa tomu, čo v nastavenom zrkadle uvidíme, budeme brániť a odmietneme ho. Ale urobí to, lebo cíti, že nám to pomôže a že nadišiel ten pravý čas.

Ja sama mám takúto blízku osobu a mám aj miesto v kalendári na chvíle osamote. A moja parťáčka Samota sa mi za tento priestor odvďačuje tým, že boľavých momentov už nebýva veľa.

Naopak, prekvapuje ma oslobodzujúca ľahkosť a taký ten miestami priblblý šťastný úsmev, ktorý občas mám, keď sa „bloumám“ sama kade tade. A predovšetkým, prestala som sa samoty báť. A tak sa cítim o čosi viac slobodne a žijem o čosi bližšie k tomu, čo volám slobodný a autentický život.

 

Som psychologička a psychoterapeutka. Poskytujem terapeutické konzultácie ženám, ktoré hľadajú novú podobu svojej sily. Pomáham so sebaprijatím, s nastavením hraníc, spracovaním zranení a dôsledkov nereálnych očakávaní. Vediem skupinu Esencia silnej ženy>> , kde pravidelne ukazujem, ako sa dá sebapoznaním dopracovať k väčšej spokojnosti so sebou a vlastným životom. Viac informácií nájdete tu >>
Komentáre
  • Nedokážeš vysloviť vetu: „Som dosť dobrá“ bez toho, aby v Tebe vŕtali pochybnosti a nejaké „ale“?

    Ponúkni sa. Vezmi si 12 afirmačných myšlienok Ženy, ktorá je dosť dobrá. Je to Tvoja príležitosť meniť presvedčenia o sebe smerom k spokojnosti, sebaláske a sebaistote.

  • Najnovšie články
  • Kategórie
  • Stretnime sa na facebooku: