Moment, keď si uvedomíš, že Ťa naozaj nemusí mať každý rád, je moment veľkej úľavy.

Premýšľali ste niekedy nad tým, kde je „zlatá stredná cesta“ v našej snahe byť milí, vychádzať v ústrety, snažiť sa pomáhať a vysvetľovať? Dali ste si krátke úvahové okienko a máte jasno v tom, prečo ľuďom tak záleží na tom, aby boli obľúbení? Alebo povedzme to jemnejšie, aby ich ostatní mali radi, chceli tráviť čas v ich spoločnosti a hovorili o nich v dobrom?

Je nás takýchto medzi ľuďmi veľa a v princípe na tom nie je nič zlé ani deštruktívne. Ak z toho nie je hlavný filter na všetky vzťahy, ktorých sme súčasťou a pokiaľ tomu neprispôsobujeme celý svoj život.

Vtedy zvyšujeme šancu, že sa dostaneme do konfliktu so sebou alebo s našimi najbližšími. A to je ten paradox, snahou o pomoc a ústretovosť voči iným, môžeme prehliadať svoje potreby alebo potreby našich najbližších.

Poviem to obyčajným jazykom: „Chceme byť za dobrých a skončíme ako zlí a nepochopení.“ Samozrejme, veľmi zjednodušene povedané. Nepíšem o niečom, čo by som zblízka nepoznala. Poznám, dôverne, z vlastnej skúsenosti, aj zo života ľudí v mojom úzkom kruhu.

Dostala som od života pomerne tvrdú lekciu, kým mi došlo, že vnímať vlastné potreby a trvať na ich naplnení nie je nič, za čo sa treba hanbiť alebo mať pocity viny.

Môj vzťah s človekom manipulátorom bol ako vystrihnutý z knihy s názvom Ako dobrovoľne zadupať všetko, čo je pre Teba dôležité. Skrátka, bolestivá skúsenosť trvajúca dostatočne dlho na to, aby mi ponúkla viacero užitočných lekcií. A jednou z nich bolo, že:

Nie, ani vtedy, keď je za tým láska. Sme dospelí ľudia a tí sa bežne v zásadných veciach od istého veku nemenia. S výnimkou hraničných životných udalostí, kedy sa zvykne prekopať hodnotový rebríček, to áno. Prispôsobujeme sa svojim životným partnerom a partnerkám, robíme kompromisy.

Tak prečo skĺzneme k tomu, že robíme a hovoríme veci, s ktorými nie sme často ani na polovicu stotožnení? Prečo sa budeme doma hádať s rodinou kvôli tomu, že sme vyhoveli iným na úkor rodinného alebo partnerského času? Prečo sa ocitáme v situáciách, kde ideme sami proti sebe, no nedávame to najavo?

V čom to je, že sa dobrovoľne a vedome staneme tým, kto povie na 99% „Jasné, dá sa to“ alebo „V pohode, ja to urobím“, až to okolie začne brať ako samozrejmosť a začne to zneužívať?

Z môjho pohľadu to nie je ľahké zodpovedať jedinou platnou poučkou. Navyše, nemám rada tie absolutistické vyjadrenia, ktoré v jednej vete obsiahnu jedinú existujúcu pravdu. Každý človek žije svoj životný príbeh, každá a každý z nás si nesie svoju životnú skúsenosť so vzťahmi, výchovou a tak podobne. Je v tom podľa mňa z „každého psychologického rožka troška“.

Tak čo sa dá v tej prehnanej snahe o ústretovosť, obľúbenosť a v pripravenosti pomáhať kadekomu na úkor seba nájsť? Tak napríklad:

Toto nie je náučná literatúra z oblasti psychológie, a tak tento zoznam hypotetických vysvetlení nateraz uzatvorím. Čo je podľa mňa dôležité a čo by som si priala?

Keď sa nám podarí prijať a zvnútorniť si niektoré z nasledujúcich myšlienok, bude sa nám žiť slobodnejšie. Dokážeme sa o seba postarať sami a urobiť krok k tomu, aby sme fungovali v zmysluplných vzťahoch a žili zdravý život.

Ja sama mám niektoré z myšlienok nižšie takpovediac zvládnuté. Na iných zase stále pracujem a chce to svoj čas. Možno ostanete aj vy prekvapení, že vás niektorá myšlienka osloví viac, než iné. Je dosť možné, že sa vás nejakým spôsobom týka, je blízko vašej témy… Nechajte si to pre seba, ale skúste s tou myšlienkou ostať v kontakte, hrať sa s ňou a skúmať ju v bežnom živote. Nech sa páči, prejdite si ich:

Ďakujem, ak ste došli sem. Skúšam si predstaviť, či ste ostali v rovine pozorovateľa alebo ste si túto tému pustili bližšie. Tak či onak, prajem si, aby sme vedeli byť v takých vzťahoch, kde dokážeme rešpektovať aj nesúhlas. Kde nemáme strach, ktorý nás zväzuje natoľko, že ideme proti sebe, až sme z toho chorí. Kde nestojí naša sebahodnota iba na tom, ako dosť dobrí sme pre iných.

My sme totiž dosť dobrí aj nezávisle do toho, čo si o nás myslia ostatní. Vtedy, ak dobre poznáme sami seba, ak vnímame vlastné hranice a príliš často ich neprekračujeme. Vtedy sa z nás stávajú ľudia, ktorí rešpektujú v prvom rade seba.

A neviem, či viete, ale je to veľmi sexy. A čo presne považujem za príťažlivé? Človeka, ktorý sa má zdravo rád, ktorý sa v sebe orientuje a ktorý je oslobodený od toho, aby jeho vnútorná pohoda závisela od spokojnosti iných. Ako to máte vy? Láka vás to? Stretli ste už takto slobodného človeka? Pozeráte sa na jeho obraz doma v zrkadle?

Nechám vás s týmito otázkami osamote, lebo tak je to podľa mňa najlepšie. A prajem vám, aby sa vždy našla chvíľka na premýšľanie o tom, akého života ste živou a aktívnou súčasťou.

A ak sa vám myšlienky v článku páčili, budem rada, ak ho budete zdieľať s ďalšími ľuďmi.

Majte sa pekne.

Zuzka