So životnou spokojnosťou je to ako so sexom.

Ak ho máme a funguje, nemáme potrebu o ňom hovoriť a zaberá tak 20% našich myšlienok. No ak ho nemáme alebo nefunguje, točí sa všetko v realite okolo neho.

V posledných mesiacoch som absolvovala viacero stretnutí s ľuďmi, ktorí v mojom živote majú svoje miesto. Stretnutia s nimi boli pre mňa vždy príjemné. Na druhej strane nás každodenná realita a odlišný vývoj v životoch od seba oddelili na dlhší čas. A ten čas urobil svoje.

Niektorí na mňa vyliali (ako by povedala moja kamarátka Petra) všetko svoje vnútorné bahno, iní ma naopak nabili krásnou energiou a pokojom. A tak tu sedím a uvažujem nad tým, aká je spokojnosť s vlastným životom dôležitá.

Ako nám nastavuje optiku na všetko ďalšie, čo nám do života príde.

Ako zásadné je vnímať, že svoj život máme vo svojich rukách.

Ako zdravé a nemenej dôležité je si byť vedomí, že neexistujú rýchle riešenia bez istej formy mentálnej či fyzickej námahy.

Zase raz som sa týmito rozhovormi utvrdila v tom, že to, čo sa jednoducho povie, sa o to ťažšie žije. A to veľa ľudí odradí. Lebo to nie je sexy, lebo sa z toho nedajú urobiť pekné stories.

My totiž veľakrát čakáme, že tak, ako sa dajú „urobiť“ umelé prsia, s ktorými sa hneď cítiš inak, aj vyzeráš inak, dá sa urobiť aj zmena v kvalite nášho života. Jediný a zásadný rozdiel je v tom, že kým prsia Ti „urobí“ plastický chirurg, tj. niekto z vonkajšieho sveta, zmenu v spokojnosti s vlastným životom takto za nás nemôže urobiť nikto.

I keď je pravda, že ako huby po daždi sa vynárajú radcovia, sprevádzači, odblokovávači a iní experti, ktorí nám núkajú s nenalomiteľnou presvedčivosťou 100%-nú spokojnosť a 100%-nú úspešnosť. A tak človek, ktorý vo svojom vlastnom živote nie je doma a nie je spokojný, prijíma akúkoľvek radu. Z vyčerpania, zo zúfalstva, no s vierou, že to niekto za neho a pre neho urobí. Najlepšie tak za jeden poldňový workshop.

Je ochotný platiť nehorázne peniaze, ktoré by za iných okolností za iný produkt v živote nedal.

Neoverujeme si, strácame schopnosť kriticky myslieť a neuskutočňujeme vedomú voľbu. Naopak, nechávame sa vtiahnuť, veľakrát až zmanipulovať.

Stotožníme sa s rolou toho, kto si nevie poradiť s vlastným životom a túto kompetenciu a moc s ňou spojenú vkladáme do rúk niekomu, koho niekedy nepoznáme ani po mene, nieto ešte podľa iných kritérií.

Je to o nás a je to v nás. Ja rozlišujem to, že za mnou príde človek, ktorý je rozhodnutý aktívne si poradiť so situáciou, ktorá ho nejaký čas ťaží, vyčerpáva a on akoby stráca nadhľad. Ak v jeho rétorike a popise ťažkostí vnímam, že chce byť zase tým, kto aktívne žije, tak do toho spolu ideme. Ideme do konzultácií, začíname sa stretávať a rozprávať sa a jeho prvotné mentálne nastavenie je istou zárukou toho, že práca na sebe bude niesť ovocie, do ktorého si zahryzne pomerne skoro.

No stáva sa, že stretnem človeka, ktorý svoju pozíciu vo vlastnom živote vníma úplne inak. Ak za mnou príde človek, ktorý cíti, že stráca rovnováhu a silu ovplyvňovať svoj život, svoje pocity, svoje myšlienky či svoje správanie, prvé, o čo ide mne, je vysvetliť mu, že nikto pre neho neurobí to, čo môže pre seba urobiť on sám. Ja môžem byť forma pomoci, možno impulz, možno spúšťač. Ale nie som v jeho koži, srdci ani hlave.

My potrebujeme uveriť tomu, že zdroje uzdravenia máme v sebe. A to, pozor, neznamená, že nepotrebujeme pomoc blízkych ľudí. Potrebujeme, pretože bez fungujúcej, zdravej a živej sociálnej opory sa nový život, v ktorom nám je dobre, rodí ťažšie.

Je ale rozdiel, či vedľa vás niekto kráča v bezpečnej vzdialenosti a ak zakopnete alebo sa vám od únavy podlomia kolená, je tu pre vás a zachytí vás. Alebo visíte na pleciach ďalších ľudí a v podstate ani nemusíte robiť jeden krok za druhým, lebo váha celého vášho života je na nich. Nie ste nohami na  zemi, neviete, kam kráčate a neviete odhadnúť svoje reálne kapacity v záťaži, ktorá skôr či neskôr príde. Toto je už niečo, čo pokojne môžeme nazvať kontraproduktívnou pomocou.

A teraz schválne, ako to máte vy? Prejdite si v hlave svoje okolie, svojich povedzme 5 ľudí, s ktorými trávite najviac času.

Čo od nich najčastejšie počúvate?

Sú spokojní s tým, ako ten svoj život žijú?

Alebo sa im veci "dejú" a oni sa do detailov sťažujú všade, kde sa to len dá?

Musíte sa po stretnutí s nimi kvalitne osprchovať, psychicky i naozaj?

Majú v sebe základnú vieru vo vlastné schopnosti?

Sú schopní zaregistrovať, ak sa im udeje niečo pozitívne a dokážu sa tešiť z obyčajných maličkostí?

Ja s trochou nadhľadu, humoru a z vlastnej skúsenosti hovorím, že nie je nič zlé na tom, sa čas od času kvalitne zrútiť. Dôležité je uvoľniť emócie, prijať aktuálnu situáciu a dobre sa v nej zorientovať. Až potom je šanca, že sa nám ju podarí vlastnými silami zmeniť k lepšiemu.

A vtedy, keď len tak normálne žijeme, spokojne a bez veľkých ohňostrojov, nám ani nenapadne riešiť, ako nám je. Lebo nám je fajn, sme spokojní, vieme, kde a pri kom je naše miesto. Tak, ako s tým sexom z úvodu. Aj ten je prirodzenou a dôležitou súčasťou kvalitného života. No ak s ním sme spokojní, nie je v centre našej pozornosti deň čo deň. A takého paradoxy života mi pripomínajú, že nie na všetko je rovnica a nie pre každého je jeden jediný návod.

Držím vám palce, aby ste videli zdroje svojej spokojnosti. A pre odvážnych so záujmom o malú sebareflexiu odporúčam položiť si vyššie uvedené otázky v prvej osobe.

Zuzka

Som psychologička a psychoterapeutka. Poskytujem terapeutické konzultácie ženám, ktoré hľadajú novú podobu svojej sily. Pomáham so sebaprijatím, s nastavením hraníc, spracovaním zranení a dôsledkov nereálnych očakávaní. Vediem skupinu Esencia silnej ženy>> , kde pravidelne ukazujem, ako sa dá sebapoznaním dopracovať k väčšej spokojnosti so sebou a vlastným životom. Viac informácií nájdete tu >>
Komentáre